4. Kapitola Viedenská jar

Staromestský obedňajší zhon vo viedenských uliciach dosahoval obvyklé obrátky. Predierala som sa rušným trhom, prešla som okolo pultov zelovocu, zastavila som sa na čerstvé ryby, pridala do košíka koreniny a ponáhľala som sa k starým prečačkaným bytovým domom na pobreží Dunaja. Vošla som do dvora penziónu, húpacie kreslo sa ešte kývalo, na stolčeku stál nedopitý pohár mangového džúsu. Prievan zabuchol dvere, podišla som bližšie k bielym dreveným okienkam a nazrela som do izieb na prízemí. Kornélius horúčkovito prehrabával zásuvky a pritom si čosi mrmlal. Zaklopala som trikrát na okno a vošla som cez pootvorené dvierka do jeho izby. "Čakal som Vás", milo sa prihovoril, zatvoril šuplík a srdečne ma objal. Celý večer sme sedeli na balkóne, prezerali si staré noviny, hovorili o aktuálnych udalostiach vo Viedni a pritom zobkali čerstvú pečenú rybu. Dozvedela som sa o výstavbe nového divadla, o Erikovej slabosti na muzikálové hry a tiež ma zaujalo, že Kornélius má vážnu známosť vo Viedenskej filharmónii. Nová riaditeľka sekcie projektového plánovania. Bude sa nám ešte hodiť. Máme nový prípad. Zistiť podrobnosti o rodinnom zázemí baletky Any, ktorá prišla do Viedne pred necelými ôsmimi mesiacmi. Prišla do národného divadla na dva roky, pochádza z južného Rakúska z okolia mestečka Bleiburg. Jej spolubývajúca, rodáčka z maďarského Rábu, radila rakúskemu zástupcovi pre národnú tanečnú scénu počas posledných piatich rokov. Nie je tajomstvom, že Ana má namierené do nového divadla, pre mladú talentovanú tanečnicu krásny cieľ.

Starý priateľ ma ubytoval vo vedľajšej hosťovskej izbe, kde som presedela najbližšie štyri dni zavesená na telefóne. Obvolávala som známych, priateľov i nepriateľov, niekoľko inštitúcií. Márne, ale nie úplne zbytočné. Navrhnem Erikovi krátky výlet vo dvojici. Poteší sa, máme veľa povinností, dlho sme neboli spolu sami dvaja.