5. Kapitola Jesenný sen

Cestovanie vlakom býva náročne únavné, ale aj vzrušujúce, ak máte v kupé vhodnú spoločnosť. Najprv som sedela vedľa veľkého plyšového tigra s darčekovou mašľou. Po hodine a pol sa ku mne pripojil Erik. Smer Bavorsko. Jesenné mrholenie nás prinútilo zatvoriť okná. Objednali sme si kapučíno, vyrozprávali si letné zážitky o kúpaní a opaľovaní pri jazere. Naplánovali sme si spoločnú cyklistickú túru a potom som od únavy zatvorila oči. Padala som dolu tmavomodrou hlbinou až do bavorského sna.

Motýlim krídlom po nose

I.
Na kraji lúky sa svetlo prelína,
tam, kde sa ranná rosa sníva.
Motýľ ma hladí krídlom po nose,
v jemnom dotyku, pravde i kráse.
Les šepká tajomstvá starých stromov,
ticho má chuť hĺbky a domov.
Trpezlivo načúvam piesni trávy,
každý lístok má hlas, keď sa slovo slávi.
A v tejto chvíli, keď dýcha zem,
mysliaci človek je viac než len sen.

II.
Potok mi spieva o cestách ďalej,
voda je múdra, nikdy sa nepýta, kam ide alej.
Motýľ mi sadá na nohy bosé,
v jeho farbách sa rodí môj úsmev i slzy na nose.
V tichu je sila, čo srdce rozozvučí,
počúvať prírodu znamená s ňou byť jedno.
Každý kameň má pamäť, každý kvet túžbu,
a ja sa v nich učím chápať svoju službu.
Človek, ktorý myslí, vie byť aj malý,
aby vo veľkom svete súci ostal celý.

III.
Nad hlavou obloha, čistá a jasná,
v nej letí motýľ, slobodný ako pieseň z rána.
Dotyk krídla po nose je pozdravom duše,
v ňom viem, že čas plynie pomalšie, tichšie.
Les mi vdýchol do srdca zelenú lásku,
učí ma čakať, keď život skúša každú vrásku.
V ušiach mi šumí hlboká múdrosť zeme,
keď počúvam, viem, kto som a kam idem.
Človek, ktorý myslí, nezabúda snívať,
motýľ mi šepká: "Tvoja myseľ je lúka, nechaj ju žiť a dýchať."

Báseň napísaná s pomocou ChatGPT.