7. Kapitola Decembrové starosti a radovánky

Zima prichádza pomaly, potichu a najmä potajomky.  Jeden deň idem von v kraťasoch, na druhý si dám gumáky do dažďa a na tretí mi je chladno aj v kožuchu s dvojoma rukavicami. Tento rok nasnežilo až na Štedrý deň, ale pánboh zaplať aj za to. Ja som skôr na snehuliakov než snowboard, ale predsa sme sa rozhodli, že pôdeme na lyže. Vybrali sme si Oščadnicu, skvelé vybavenie svahov a zjazdoviek na výber, každý si príde na svoje.  Ideme v trojici, Viktor, ja a Tina. Konečne som dokončila článok o Samire, do konca roka ide von. Erika popri iných povinnostiach zatiaľ skúsi získať informácie o Lene.  Napiekli sme si sušienky, zabalili rezne, navoskovali lyže a hodili kufre do auta.  Do Oščadnice sme prišli až neskoro popoludní. Sneh pod nohami bol ubitý a mierne primrznutý. Hotel pôsobil jednoducho, horsky. Ubytovali sme sa a o tridsať minút sme si dali zráz na recepcii, že sa pôjdeme poobzerať, kde si dáme večeru. Z okien bolo vidieť svahy Veľkej Rače. Zjazdovky boli upravené a osvetlené. Lanovky stáli, ale kopce pôsobili pripravené na ráno. 

Výborná lyžovačka, všetci sme si pochvalovali. Slniečko vysoko, sneh sypký, prašný, svahy upravené ratrákom. Vleky išli všetky, aj kotvy aj pomy, dokonca pustené všetky sedačkové lanovky, plné stredisko. Poobede sme si sadli v drevenej chate uprostred červenej zjazdovky na bardino. Akurát sme si robili spoločné selfie, keď si ku stolu oproti sadol ryšavý zavalitý chlap. Mal peknú sympatickú tvár, tak som sa dívala. Vyzlieakol si zelenú vetrovku, stiahol si čiapku a ako si odmotával šál, videla som na ľavej strane jeho vesty ligotavú brošňu - striebornú ľaliu. Presne takého istého tvaru, ktorý som videla v zelenom príborníku u Erika. Nemala som jej fotografiu, ale snažila som sa vygoogliť iné ľalie, ktoré by sa podobali, no neúspešne. Misia bola jasná, prísť na druhý deň do chaty znovu a osloviť ryšavého fešáka. Tak som spravila. Žiaľ, pán Miwiecki už nemal na sebe brošňu, ale pri zelenom čaji sme sa dostali i k nej. Je to symbol klubu mladých bojovníkov, ktorí bojujú nie len telom, ale i duchom. Klub nemá názov, ani sídlo, ani centrálu, je to skôr presvedčenie mladých mužov, ich spoločenstvá sú vraj rozšírené po celej Európe. Že som o nich ešte nikdy nepočula.