9. Kapitola Štyri hromy, piaty cap, posledný mi bude svat

Horúci mangový nápoj s kúskami dužiny a biela reďkovka nakrájaná na polmesiačiky mi na osvieženie prišli vhod. Chvíľu som sa tvárila, že som zaujatá jedlom a pritom som rozdýchavala okolité výjavy, ktoré mi pripadali ako čarodejnícke obrady z knižiek. Teta Amanda, veľmi vnímavá žena, si všimla moju nedôveru. Milo ma predstavila svojim priateľkám a usadila ma na voľnú stoličku v kruhu medzi nimi. Keďže som netušila, čo sa deje, nenapadlo mi nič lepšie než ponúknuť kozľa kúskom reďkovky. Jediný problém bol v tom, že sa ma nik nespýtal, či chcem byť súčasťou víkendového rituálu a tiež, či rozumiem, čo robíme. Účastníčky energicky odriekali formulky na striedačku, raz jedna raz druhá, každá dohromady povedala asi dve vety pozliepané z nezrozumiteľných slov, skôr to pripomínalo šepot s romantickým zvonivým spevom. Raz som tak spievala mantry v rozjímacom stane na festivale šťastia. Bolo príjemné vypočuť si niečo nové, no zároveň ma oblievala hrôza z toho, že sa možno namočím do niečoho temného, čo ani neviem pomenovať. Uprostred kruhu bola kopa suchého jesenného lístia zo záhrady, nejaké biele chumáčiky, pripomínali mi marshmallows a ešte kamienky, kúsky kôry s omamnou dymovou vôňou dreva. Po chvíli všetci stíchli  a začali divoko mávať rukami nad hlavou akoby nimi robili srdiečka či čo. Amanda na mňa milo žmurkla a ja som pochopila, že sa mám pridať. vytvorila som nad hlavou nádherné srdce ako obláčik. V tom sa ozval silný pukot a uprostred kôpky, v mojom ponímaní hromádka záhradného odpadu, vyšľahol zelený plameň vysoký viac ako pol metra. Pukot zaznel ešte trikrát. Hneď som sa začala obzerať pohasiacom prístroji, ale uvedomila som si, že okolie nehorí, z kopy sa nedymí, len v plamení sa objavila tvár starého muža s dlhou sivou bradou a na hlave mal akoby čelenku z kvetov. Trochu mi pripomínal capa. Amanda ho oslovila ako strážcu, položila mu zopár zdvorilostných otázok, ktoré s nehou opätoval a plynule prešli do rozhovoru o udalostiach v Želianke, dedinke na Liptove. Reč bola o horúcich prameňoch a účinkoch ich vody pre zvláštne odvary, ktoré slúžia navodenie rôznych nálad. Bolo veľmi zaujímavé ho počúvať, samozrejme som len ticho sedela a pozorovala, ani vo sne by mi nenapadlo, čo sa ho spýtať alebo sa akokoľvek pridať do rozhovoru. Slečna oproti sa dopytovala na jeho príkladných spolutrážcov tajomstiev v poradí, v ktorom usilovali o svoje zverené plány. Vôbec som nemala pojem o čase. Zrazu sa ozval hlasný potlesk a smiech, plameň zhasol a dievčatá si začali obliekať plášte a čiapky. Amanda ku mne pristúpila, objala ma a šepla mi, že už sme skoro ako rodina, že bude rada, ak sa pridám aj nabudúce o dva mesiace v horárskej búde v lese oproti našim barákom. Usmiala som sa, ale nevydala som ani hláska. Povedala som len dobrú noc a ľadovými schodmi som bežala k bráničke. V kuchyni sa už svietilo, Erik ma čakal s večerou. Prisadla som si k nemu a rozprávala mu o hlinených vázičkách, ktoré som modelovala cele popoludnie.