8. Kapitola Ako na nový rok, tak po celý rok

Po Novom roku som sa pustila do písania článkov. Nemala som toho veľa, vôbec nie, ale chcela som, aby všetky boli kvalitné. Aj týždeň som si overovala informácie, chodila na stretnutia, aby bolo všetko tip top. Tina a Viktor boli v Bruseli na služobnej ceste. Oliver, náš nový fotograf, nám nosil naozaj skvostné kúsky. Celkom sme sa skamarátili. Chodíme na spoločné obedy, ale cestuje samostatne. Má rád svoj kľud. Trochu som zapátrala po význame symbolu striebornej ľalie. Nemusela som chodiť ďaleko, prvé zmienky som našla už v Banskej Bystrici. Jeden sekularita, žijúci skôr ako pustovník na okraji mesta, mimochodom vo veľmi peknej malebnej časti, si na mňa našiel pár minút a porozprával mi o svojom skromnom príbehu. Ako samouk sa pustil do meditácii a zadarilo sa mu aj v telekinéze a nesúťažnej forme polerta. Je to výdržový druh športu, v ktorom sa trénujú rôzne pozície tela, niečo medzi jógou, krav magou a prirodzenou eleganciou. Ale výsledkom môjho pátrania bolo zistenie, že každý člen spoločenstva sa venuje niečomu vlastnému, originálnemu. Žiadne splývanie s davom, ale na druhej strane je krásne, že si nadšenci predávajú nápady a diskutujú ich. Pána Gustáva som stihla navštíviť ešte štvrtého januára, keď všade panovala vianočná atmosféra aj s výzdobou. Po sviatočnom dni, ktorý je spomienkou na troch bláznov bez mapy, som prezliekla figúrky svojich porcelánových troch kráľov vo vitríne a pripravila hlinu na hrnčiarsky kruh. Pustila som si starú platňu Karla Gotta a modelovala vázičky, až kým nezazvonil telefón. Ledva som dobehla k slúchadlu, ktoré som celé umazala a ozval sa zadýchaný ženský hlas susedky od naproti. Vraj má doma babinec a ako napadlo päťdesiat centimetrov snehu, má zamrznutú zárubňu na zadných vonkajších dverách do pivnice. Že či by som jej neprišla pomôcť vysekať ľadové cencúle a pobehať s fénom na predlžovačke schodíky do suterénu. Premohla som pohodlie v teplej obývačke, hodila som na seba čapicu s kožuchom, navliekla snehule a šup za tetkou cez cestu. Zasnežená záhrada vyzerala pusto, ale upratane. Biela perina je vždy prekrásna cez deň a v noci na mesačnom svite. Prezývaná teta Amanda ma vrelo privítala, popriala mi svižný štart do nového roku a začali sme upravovať vchod do pivnice. Šlo nám od ruky, vraj tým nechce rozrušovať hostí a o dvadsať minút sme boli hotové. Ako klasická spravodajka som bola zvedavá, kto asi tetu samotárku poctil návštevou. Hovorím si v duchu, len malý kuk cez zarosené okienko pivnice, rozlúčim sa so susedkou a bežím domov dokončovať vázy. Nazrela som dnu a tam asi tucet žien vo zvláštnych pozíciách oblečených v krásnych dlhých farebných šatách, asi stovka sviečok rozmiestnených po izbe, čudný horiaci luster, po miestnosti pobehovali dve kozľatá a po stenách nasprejované zvláštne obrazy. Po prekonaní krátkeho zdesenia som sa prudko otočila a vyrazila k bráničke. Nanešťastie ma tetka objala okolo ramien, ďakovala mi za pomoc, a že keď už som videla jej seansu, bolo by nezdvorilé ma nepozvať ďalej. Môžete odmietnuť?