3. Kapitola Sladký cukor

Voilá, a máme tu úplne novú stratégiu získavania informácií. Dopytovanie vymeníme za úplne prirodzený dialóg. Budeme sa tváriť, že beží obyčajný deň, všetko po starom, občas nejakú situáciu zopakujeme, samozrejme čisto náhodou so zmenenými okolnosťami. Všimne si to vždy iba jeden. Ten, ktorého sa daná opätovná situácia priamo týka. Minimálne ho to na pár minút rozhodí, a to je naša chvíľa. Určite sa bude chcieť s niekým porozprávať, o živote. Vivat gaming! Akoby bol povedal môj starý priateľ Viktor, ktorý sa vie vcítiť do každej osobnosti.

"Tak čo mládenci, pripravení roztočiť hrnce?" Stojím v kuchyni, v sýto žltej zástere vyšívanej kvetinovými vzormi. V jednej ruke veľká miska plná hovädziny, v druhej práve nabrúsený mäsiarsky nôž. Erik obratne šúpe zeleninu a pritom si pohmkáva obľúbenú melódiu, ktorá znie v pozadí. Rozhodli sme sa pripraviť špecialitu - sviečkovú s domácou knedľou. Viki sa chopil krájania sendviča a kuchyňa sa rýchlo premenila na rušné miesto plné vôní a smiechu. Spoločná večera bola skvelým zakončením dňa, chýbala nám už len Izabela. Tá je na cestách, ako diplomat si priateľské posedenia veľmi neužije. Ale i tak, vždy pri spoločných akciách neprítomného pozveme na videohovor. 

Riady umyté, príhody vyrozprávané, pracovné záležitosti prebraté, už len na nič nemyslieť a zaspať. Ostali sme s Erikom sami, už si obliekal kabát, keď som sa neovládla a prosto som položila jednoduchú otázku. "Ten zelený príborník, je vzácny? Strieborný príbor", stíšila som hlas, "alebo osobné poklady, spomienky na minulé tajné misie? Asi nevhodná otázka." Jeho výraz v tvári sa zmenil, nežný úsmev vystriedal chladný odstup s poriadnou dávkou rezervovanosti. "Nemám náladu, na vysvetľovanie súkromia, vôbec. Dobrú noc." Zavrel za sebou dvere. Takto by sa s návštevou asi nikto nechcel rozlúčiť. Navyše, keď nám spolu bolo tak fajn. Ľahla som si do opratých voňavých perín a uvedomelo vdychovala večerný chladný vzduch prúdiaci z pootvoreného okna. Nechcel o tom hovoriť. Nemala som otvárať ten šuplík. Ale je to rutina, moja práca, otvárať záhadné pootvorené šuplíky – chabá útecha. Minimálne udržím profesionálny vzťah, keby osobné zblíženie zlyhalo. Od únavy som zaspala.

O dva dni neskôr som poškuľovala po veľkom ružovom klobúku s pávími perami vo výklade staromestského butiku pri centrálnej fontáne. Vošla som dnu a začala skúšať pred zrkadlom. Z kabínky od vedľa vystrčil hlavu Erik. "Spoznal som tvoj nežný hlások", prihovoril sa milo. Istým spôsobom mi odľahlo, že sa môžeme pokojne rozprávať ako obvykle. Šli sme do cukrárne oproti na veľké čoko-loko poháre, a k tomu limonádu z arazkových kvetov, sladučká s jemne citrusovými tónmi. "Nepochopil som tvoju minulú poznámku, ale zrejme obaja chápeme pojem bezpečné súkromie." Prikývla som, "áno iste, už to nespomeniem. Pretože sa nikdy nič nestalo. A preto sa nemám za čo ospravedlňovať." Hodil mi do limonády kocku cukru v tvare srdiečka. Chcela som naďalej pôsobiť cieľavedome, tak som rýchlo nadhodila, "zajtra idem vlakom do Viedne, obzrieť terén a zopár starých známych, bude to náročné. Navštívim aj ľaliovú záhradu u nášho tajného." Popoludnie sladšie než med.

Kávu si osladím, vžycky o trochu viac, buď smotanou, kokosovým mliekom alebo kockou cukru. Minimálne si tým spestrím rituál popoludňajšej siesty.