In medias res

Predstavy a fakty

​Všetky popísané skutočnosti pochádzajú z mojej tvorby, teda z mojich fantázií pretvorených v tvorivé myšlienky, čo znamená, že sú absolútne skutočné a pravdivé.

Kaviareň moja drahá

V kaviarni tichej, v kúte temnom,
hľadám pravdu v dyme jemnom.
V šálke kávy, v kvapkách peny,
život skrýva svoje pehy.

Nad stolom svetlo mihne sa bledo,
rovnováha – noc a ráno vedľa seba.
Horkosť dúšku, sladkosť reči,
každý príbeh svetlo lieči.

S očami bystrými, v ruke s perom,
lúštim pravdu, čo žije správnym smerom.
Lovkyňa slov, čo neváha,
v sieti klamstiev lži premáha.

Ak svet sa kloní k tieňom klamu,
ja vraciam mier tam, kde ho nemáme.
Každé klamstvo, každé slovo,
vážim presne – nech je novo.

Tak znova pijem dúšok ticha,
kým pravda v srdci nevzniká.
Kaviareň moja, útočisko,
kde slovo mení svet na pracovisko.   

Báseň napísaná s pomocou ChatGPT.

Kalendár

7.1.2026

Mali sme tu vedcov, mali sme pôrodníkov, influencerov i filozofov vo svete. Ako moja babka hovorí "každý chvíľku, ťahá pílku". Vždy ma fascinovala, kde ľudia berú peniaze na deti. Žiadne sociálne dávky nikdy nepokryli náklady na decko. Alebo sa nám to celé iba zdá? Reálne, kto robí deti? My v posteli? Líham do postele už 33 rokov a ešte som žiadne decko nespravila. Celý akt je samozrejme náhodný jav, pretože nikdy nevieme, čo sa cez deň udeje, čo budeme robiť, koho stretneme, s kým si večer ľahneme a čo z toho bude. Je to rovnaké po celí stáročia. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa. Každý deň je neotvorená bonboniéra. A uznajte, čokoláda každému dobre padne, aj keď nechápe, prečo mu chutí. Zaujal ma jav opakujúcich sa bonbónov. Poznám čokoládové boxy, v ktorých sú všetky kúsky rovnaké, no poznám i také s rôznymy originálnymi pralinkami. Ktorú krabičku by ste si kúpili za vlastné?

Existencia

4.1.2026

Zamyslenie sa nad podstatou existencie k januáru 2026. Filozofických úvah už bolo vyslovených mnoho, ale ja som sa doposiaľ nezamyslela. Lepšie neskôr ako nikdy. Pôjdem na to od piky. Sprvu som si myslela, že proste sme. Bodka. Potom som počula názor, že je potrebný sex, resp. koitus medzi mužom a ženou. Vraj je potrebná žena na vynosenie plodu a po jeho vypudení, človek existuje. Vyskytol sa názor, že pred vypudením plodu, človek ešte nejestvuje. Ďalej som zaregistrovala citát "Myslím, teda som". Potom ma okolie presviedčalo, že je jedno, či myslíme alebo nie, ale bez peňazí nemôžeme byť. Nič zvláštne by som si nevšimla, keby som za peniaze mohla niečo zmysluplné dlhodobo kupovať. Ale nemohla. Chýbal mi objekt, pre ktorý by som nakúpené predmety použila. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, čo je podstatou takéhoto objektu. Nebolo to hneď zjavné a preto uvedomenie prišlo pozvoľna, po niekoľkých rokoch. Tým objektom je človek. Ale čo je podmienkou existencie druhého človeka vedľa mňa? Ja som bola vypudená z tela ženy, myslela som si niečo a mala som nejaké peniaze a kupovala som si voľaké predmety. A ten druhý to isté? Nie, potrebujeme vzájomnú interakciu, hoci i s rozdielnym názorom. Okolité prvky ako pohlavný styk, platidlo, tovar na výmenu sú naozaj len detaily dotvárajúce prostredie. Môžu byť prítomné, ale aj nemusia. Zvlášť ma zaujali pocity a emócie, ktoré ma navigovali medzi prvkami vo svete, ale samé o sebe tiež nie sú podmienkou existencie. Dokonca ani rozdieľnosť pohlaví nie je nevyhnutnosť pre bytie mysliaceho stvorenia. Včera som započula názor, že aby bol človek šťastný, tak sa snaží to či ono. Veľmi ma to prekvapilo. Nevedela som, že žijeme preto, aby sme boli šťastní. Veľa sa o tom hovorí, veľa sa o tom píše, prajeme si šťastie pri gratuláciách a príležitostných vinšoch.  Ale je šťastie cieľom a podmienkou života človeka? Nie je to práve spomínaná interakcia medzi ľuďmi, aby sme mohli jestvovať? Kto sa nad tým už zamyslel?

Na ex

3.1.2026

Novoročné prípitky prinášajú mnoho vinšov, prianí a rýmovačiek. Či vo dvojici, či v širšom okruhu, zvykneme si štrngnúť na lepšie časy. Každý rok je rovnako poloplný, ale občas sa vyskytnú nové postavy. Predsa len aj uplynulý rok 2025 mi priniesol množstvo nového, dokonca mám nových rodičov. Dostala som svoje prvé vizitky, napiekla som množstvo koláčov, zmenila som štýl obliekania aj účes, pozerala som desiatky sfilmovaných slovenských rozprávok, začala som písať blog. Som samá novinka. Rozhodne to nebol premrhaný rok. Po prvýkrát som vnímala všetky štyri ročné obdobia a užila som si ich aktívne ako nikdy pred tým. Neviem, či som rok prežila celý povinne alebo bol kus aj darovaný. A táto neistota ho robí skutočným. Možno tuším, kto mi kúsky daroval, ale neviem prečo, takže akoby sme o sebe nevedeli. O to krajší je zážitok. Jeden z najkrajších bolo skladanie puzzle. Poskladala som už päť obrázkov, menšie i väčšie, no najviac mi sedí veľkosť 1500. Som vďačná za tento tvorivý nápad. Je pekné sledovať ako kúsky do seba zapadajú. Rada skladám aj slová. Nielenže sa dajú hravo vyjadrovať myšlienky, ale aj umelecky podať príbeh prostredníctvom rýmov v básňach. Niekoľko ich v blogu už mám. Teraz sa tiež pohrám. Mávaš chuť na sex? Je to emócia, rozum alebo strach? A čo je to ten sex? Muchlovačka, oplodňovačka, tancovačka alebo čistá rapotačka? Závisí od cieľa, ktorý máš. Pripíjame na sex! Vždy ho exneš, nedá sa spraviť napoly. Ak žiadny cieľ nemáš, sex nie je nič. Podobne ako ostatné akty. Dúfam, že nie si sklamaný. Ak aj áno, tak sa Ti to iba zdá. Ale možno Ťa upokojí, že cieľom môže byť aj dosiahnutie krátkodobého hormonálneho výkyvu. A preto vieš, že tento cieľ si v prvom rade musíš zadať ty sám. Svoje si vždy dávaš sám. Ak sú na to dvaja, S symbol pre slovo sám sa vytratí. Preto si nenechaj ujsť svoj prípitok na ex!

Sušienky

2.1.2026

Tieto Vianoce 2025 som si naozaj užila pečenie. Väčšinou siaham po receptoch na internete alebo v knižkách, ktorých sú mimochodom v obchodoch tisíce. Máme doma v skrinke iba tri. Neviem si predstaviť, že by sa mi podarilo vyskúšať všetky, ani za celý život. Mám taký zvyk, každý recept prispôsobovať mojej aktuálnej chuti. Čokolády pridať, cukru ubrať, niektoré ingrediencie pre istotu preosiať, do plnky dávkovať maslo postupne podľa konzistencie, mlieka prikvapkávať podľa hustoty vymiešanej masy, džem vyberať podľa výraznosti alebo tortu ozdobovať podľa nálady. Málokedy dodržím recept úplne. Cítim sa tak kreatívne a sama sebou. Dodáva pocit odvahy, nie je správne vyjadrenie, skôr mi spontánna kreativita umožňuje pracovať, bez špeciálnych pocitov. Neviem, či je v poriadku pri tvorbe prežívať pocity. Otázka pramení v mojej skúsenosti, v ktorej centrom každej činnosti boli pocity a emócie, ktoré s ňou vôbec nesúviseli, ale vďaka nim som žila ľudskosť. Vnímala som ozajstnú ľudskú prácu. Vytvorila sa tak ilúzia ľudského života. Kedy sa ilúzia mení na realitu? Je náročné opísať moment zmeny vnímania stavu života a smrti. Zlom v chápaní nie je presné pomenovanie, skúsim sa vyjadriť opisom - prekročenie hranice zlomu. Až po jednom kroku navyše je možné konfrontovať oba stavy. V oboch je možné prežívať ľudskosť rovnako, možno len závisí s kým. Dá sa žiť aj sám so sebou v úplnej láske, ktorá je zárukou rovnováhy na princípe "kto nič nerobí, nič nepokazí". Ale keď už niečo robiť, tak s niekým, aby bolo pre koho. Jednému človeku som raz nechala na seba kontakt, tentokrát nie pre očakávania, ale zo zvedavosti. Nehanbím sa za to, ale nie je mi to príjemné. Nie je to úplne ľudské, predsa len človek má sklony od situácie niečo čakať. Je to ako so zmenou receptu, očakávate nový chuťový zážitok podľa vybraných ingrediencí, hoci môžu byť nepoznané. Naposledy som piekla citrónové sušienky crinkles, tento raz bez kokosu, čo zmenilo konzistenciu cesta a teda aj ich tvar, ale aj nová kombinácia vanilky a citrónu dodáva jedinečný odtienok citrusovej arómy. Všimla som si , že mnohí neustále očakávajú. Je to však rozumné vo videohre?

Čo je veľa, to je málo

1.1.2026

Je prvý deň v roku 2026. Sú dve hodiny ráno. Mám silné podozrenie, že prežijeme ďalší rok. Keď sa nebudeme snažiť o prežitie, tak o čo teda? Zažila som roky, kedy som sa snažila výslovne iba prežiť. Boli to roky 2020 - 2022. Žila som v Jesenici Praha-Západ. Do roku 2020 som si myslela, že prežívame tým, čo robíme. V tomto prelomovom roku, som začala cítiť, že prežitie robíme hromadením peňazí v ľubovoľnej mene. Získavala som peniaze na rôznych miestach, ale vždy rovnakým spôsobom, zaslaním na účet. Vôbec ma nezaujímalo, čo tam robím, pretože ani jednu z tých činností som neovládala, len som opakovala, čo som videla okolo. Niektoré aktivity mi išli ľahšie, niektoré ťažšie, ale zopakovala som prakticky čokoľvek po komkoľvek. Bavilo ma to a veľmi. Nové zážitky aj nové peniaze. O rok neskôr, dosť skoro, som začala vnímať, že ak aj prestanem vykonávať činnosť, ktorú neovládam, svet beží ďalej. Čo som si uvedomila? Za poslané drobné si aj tak nič použiteľné nekúpim, len zábavu ako napríklad cukrovú vatu v cirkuse. Pokojne sa nemusím zúčastňovať na živote okolo mňa. Alebo sa mi to len zdalo? Naozaj som si dala pohov. Vnútorný pokoj, rozvážne uvažovanie, stav bez hriechu, teda bez tiaže. O pol roka neskôr som si všimla ďalší úkaz. Svet sa "zasekol". Dlho som si myslela, že sa mi to samozrejme iba zdá. Preto som bez tiaže žila ďalej. Bavilo ma to. Chodila som do divadla, do kina, do cirkusu, na kolotoče, do cukrárne, na virtuálnu realitu, do akvaparku, do hračkárstva, na zmrzlinu, do reštaurácie, v lete na jazero, na cyklotúry, do fitka, do obchodných domov nakupovať handry, a tak ďalej ako mega paušály, ktoré nikdy neprevolám. Obzvlášť som mala rada múzeá, hrady a zámky. Išlo to viac ako celé tri roky. Naďalej som po niekom opakovala odpozorované akcie a dúfala som, že nik okrem mňa nepríde na to, že to je blbosť, ktorá sa nedá robiť neustále,  ale donekonečna by sa možno dala, viete ako to myslím? Jeden myslí a druhý nemyslí. Nebola som si istá. Samozrejme, že sa na to prišlo, dokonca v predstihu, skôr než sa to celé udialo. Ale dnes na Nový rok som v rovnakej neistote. Predsa len by sa možno dalo...prežiť len hromadením peňazí alebo neprežiť vôbec alebo iné nepoznané. Za tých prežitých päť rokov som si ledva všimla, že telá okolo mňa viackrát vymenili vedomia. Niekedy to bolo výraznejšie, inokedy menej. Ale pointou je, že svet sa naozaj "zasekol". V úvodzovkách, pretože ak Vás má kto nahradiť, tak to ide. Ale je nutné, nájsť si náhradníka. Nebudem falošne skromná, zatiaľ sa mi darí, hoci tá lacná zábava už nemá pôvodný cveng. Chcem si osviežiť text piesne od skupiny No Name, trochu ho skrátim:

Čím to je, čím to je, že rieka do mora sa vlieva a ten čo nevie spievať spieva?

Čím to je, čím to je, že mladí netúžia byť múdri a ženy ukryté sú v púdri?

Čím to je, čím to je, že Mesiac so Slnkom sa strieda, na Zemi blahobyt a bieda?

Čím to je, čím to je, že leto nenávidí jeseň a kritik nenapíše pieseň?

Snáď sa raz odpovedí dočkám, nemusím všetko, stačí niečo, otázok má každý plný zoznam, čím to je a vôbec prečo?!

Možno zlodej a možno mních, spísal knihu kníh, čo raz a navždy vysvetlí, prečo sú veci, tak jak sú, život má chuť zápasu a človek ním len preletí.

Preletí. Ako to, že len preletí? Vtáčí kurz? Tiež nemusím poznať všetky odpovede, nie som na ne zvedavá (bez urážky). A keď preletíme, tak sa to počíta za prežitie? Aj keď nepochopíme prečo žijeme? Neviem. Uvidím, to sa asi dozviem. Po mojej prvej smrti sa to nepočítalo, ale čo je fakt alarmujúce, ani po druhej. Rovnováha musí byť. Ak niekto pracuje zadarmo, na druhej strane musí niekto iný nepracovať za peniaze. Dá sa to vyjadriť aj bez prvku peniaze. Ak niekto koná prácu pre prežitie, na opačnej strane musí niekto druhý nekonať prácu, aby neprežil. Slovesom pracovať sa myslí tvoriť nenahraditeľnú časť. Pripomína mi to klasický obrátený odraz v zrkadle. Rovnováha protikladov je využiteľná v obrátenom myslení pre dosiahnutie rovnováhy. Akej? Neviem, závisí od odpovedí, na ktoré nie som zvedavá. Nechcem byť skoro stará. 

Rozprávka

30.12.2025

Človeka vnímam ako bytosť, ktorá sa rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Asi na základe osobnosti. Odpovedzte si na základnú otázku. Ako bola vyrobená Vaša osobnosť? Aké kritéria boli zohľadnené a aké pravidlá boli dodržané? Hádam si nemyslíte, že ste vznikli veľkým treskom pod perinou. Pravda alebo nepravda? Chcela by som mať osobnosť princeznej ako príklad cností. Nie len vedieť dôstojne reprezentovať, ale svojich aj múdro viesť k spoločným cieľom. Napríklad Jana Eyrová príklad čistoty, Kevin, ktorý je sám doma príklad rozvážnej vynaliezavosti, voják Švejk príklad zdravého rozumu, a takto si môžete vymyslieť postavičky pre akúkoľvek polohu v spoločnosti. Môžete ako človek vymyslieť sám seba? Ak je nutné, odlíšiť pravdu od nepravdy v okolnostiach, čo je manifestácia osbnosti, je potrebné ju už mať. Keby sme si ju tvorili za pochodu, boli by sme ako v rozprávke. Svet by bol ako začarovaný, niektoré udalosti by sa dookola opakovali, diali by sa nevysvetliteľné úkazy, človek by sa každý deň správal ako niekto iný. Ideálne prostredie pre zázraky.

Rozprávka sa stala mojím obľúbeným žánrom. Vo vianočnom období majú mnohé slovenské a české rozprávky v televízii svoje premiéry. Všimla som si, že v tých novších sú často používané historické odevy, bývanie na hrade, čary, motív lásky medzi mužom a ženou, avšak chýbajú počítače, autá a umelá inteligencia. Naopak v starších rozprávkach sú niekedy prítomné prvky ako vynálezy, nové technológie, lesť, využitie prírodných javov a odevy sú jednoduché dobové, teda viacmenej aktuálne pre danú dobu, v ktorej sa film natáčal. Samozrejme zázračné bytosti sú v mnohých filmoch rôznych ročníkov. Rozprávku predsa nerobí len historické prostredie. Môžu byť rozprávkové svety podobné tomu, v ktorom človek žije? Podľa skúseností by som povedala, že áno. Na základe teórie o realite, ktorá mi je podsúvaná, však tvrdím, že vo svete nemôže vzniknúť nič zázrakom. Všetko musí byť vysvetliteľné našou logikou, dokonca aj ten zázrak, musí byť pochopený v definícii zázraku. Ako je teda možné, že je okolie stále nespokojné? Moja posledná skúsenosť s vonkajším svetom je stretnutie na Slovenskej akadémii vied s Barbarou Ukropcovou. Odpísala mi, že sa rada porozpráva o mojom záujme o jej doktorandskú tému. Hneď v prvých desiatich minútach som sa jej spýtala na sociálne poistenie na jej pracovisku. Podala mi moju kabelku a otvorila mi dvere, nech ale okamžite odídem. Odvtedy sa o zázraky v tomto svete nepokúšam. Ja túto rozprávku nepíšem.

U Vás je to ako? Čítate, pozeráte alebo tvoríte rozprávky?

Viem, ale nepoviem

26.12.2025

Prajem krásny a pokojný Druhý sviatok vianočný. Pozerám rozprávku Vianočné želanie (2018 SR, ČR). Toľko myšlienok som si včera večer v hlave triedila, ani neviem, kde začať. Pokúsim sa zhrnúť ideu, o ktorú sa chcem s vami podeliť. Na úvod porozprávam krátky príbeh z vysokoškolskej prednášky matematiky. Posledné hodiny pred skúškovým obdobím sme preberali integrály po uzavretej krivke, celá tabuľa počmáraná teoretickými vzorcami. Jedna spolužiačka si už predstavovala hororový príklad na skúške a preto sa spýtala učiteľa, či by nám ukázal nejaký konkrétny príklad, vzorovú ukážku riešenia. "Príklad, príklad, na čo príklad?", sťažuje sa prednášajúci. "Aby sme videli prakticky", pridali sme sa viacerí. Pár minút sme sa naťahovali, ale využitia vzorcov v praxi sme sa nedočkali. Kto teda vymýšľa skúšku, keď vyučujúci nevie predviesť praktickú ukážku?

Čo môžeme, musíme. Čo nevieme, nemôžeme. Čo nevidíme, nevieme. Ešte som síce nepočula, že by bolo dovolené, prežiť svoj život tak, že by si o ňom iba počúval. Ale čo nie je, ešte môže byť. Som zvedavá, či sa to dá. Vždy je rozumnejšie pokúsiť sa koláč upiecť, než donekonečna iba čítať recept. Slobodná tvorba je nekonečná, musí byť krásna. Začínam si myslieť, že má jediné pravidlo, a to možnosť pokračovať, aby sme neskameneli. Niekedy aj slepý, vidí viac.

Práca

25.12.2025

Pracuješ veľa, pracuješ málo, nepracuješ dostatočne, ešte nepracuješ, už máš odpracované, nepracuj priveľa, máš nadrobené. Aj vy už ste počuli tieto absurdity? Bola som obchodný reprezentant v spoločnosti Lambda Life. Predávajú laboratórny materiál a chemikálie. S kolegami sme riešili rôzne témy. Prišli do reči aj profesie a jednej kolegyne som sa spýtala, že či pracuje iba vtedy, keď je "zamestnaná". Odpovedala, že áno. Odpoveď ma prekvapila/zarazila/uspokojila/potešila/v istom ohľade pobavila? No pravda je taká, že ma dorazila. Tak ja som jej logicky pohotovo odpovedala, že chápem. Že ja som tiež nepracovala v istom období práve preto, že som nebola zamestnaná. Predstavte si, že ste prišli na tento svet a zrazu lárom fárom vám niekto oznámi, že najbližšie dva roky nebudete žiť a dáte si pauzu. Čo vás napadne ako prvé? Kde budete čakať? V nejakom vákuu, v hibernačnej kóji alebo v bezvedomí, ktoré simuluje zimný spánok medveďa? Premýšľali ste o tom alebo ste na také úvahy ešte nemali čas? Dnes si ten čas urobíme.

Z čoho sa skladá život? Z každodenných drobností. Občas nás niečo nadchne viac, ale na väčšinu udalostí si zvykneme. Možno až tak nezáleží na tom, či sú skúsenosti naše alebo sa učíme z okolností, ktoré vidíme okolo seba, aj na televíznej obrazovke. Pauza nastane práve vtedy, keď je táto rutina narušená. Akoby zastal čas. Nič nie je treba urobiť? A čo znamená "robiť" alebo "nerobiť"? Keď sa ráno zobudíme, tak v ten deň budeme dýchať, možno bude treba vstať a urobiť pár krokov, urobiť si jedlo, urobiť si myšlienky, urobiť si okolie. Aj keby nás zrovna nikto nepotreboval, aj tak musíme niečo, teda pracovať. Technicky, je teda práca všetko, čo konáme. Položme si otázku, čo nastane, ak by nebola práca, všetko, čo konáme. Ako si vysvetľujete bytie človeka pred existenciou tzv. zamestnania? Ako dôjde ku vzniku človeka, veď na počiatku života určite nie je zamestnaný. A predsa sa rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Položíme si druhú otázku, čo keby nebolo treba v deň, v ktorý sa zobudíme, nič urobiť? Prebehol by taký deň, ak by jeden z nás nekonal prácu a súčasne nezomrel? Ak by sme zistili, že áno, úprimne, koľkí z nás by sa ulievali zo života?

Pod imelom 

24.12.2025

Po chutnom obede dobre padne dlhšia prechádzka v prírode. Najradšej chodím do lesa. Je tam ticho, dajú sa pozorovať detaily v korunách stromov, dá sa tam skryť pred dažďom a cestička nie je nudná rovná asfaltka. Vždy je mäkkučká, pokrytá lístím, kľukatá. Kedysi som chodila na prechádzky premýšľať. Dnes viem, že je to nekonečná blbosť. Je to čas určený na vnímanie vlastného vedomia, žiadne cudzie vplyvy do neho nepatria. Takzvaná chvíľa prázdnej hlavy. Zväčša takéto chvíle nie sú povolené, ale treba si na ne urobiť priestor. Chodila som lesom celé hodiny. Mala som teplý kožuch, vzduch bol studený a príjemne mrholilo. Šmýkala som sa na blate, bola to zábava. Počúvala som krákajúce vrany. Stromy už zhodili lístie, koruny boli holé, ozdobené len chumáčmi imela. Rada sa dívam do výšky na vrcholky konárov. Obloha počas dňa mení farby. Je to oveľa zaujímavejšie než vianočné stromčeky, vianočné koledy, vianočné koláčiky, vianočné salónky, vianočné večierky, vianočné darčeky, vianočný televízny program, vianočná výzdoba, a vianočné rozhovory ako cez kopirák. Prečo? Pretože Vianoce sú v daných kultúrach vždy rovnaké. Oblohe je jedno nad akou zemou visí. Mení si odtiene ako sa jej zachce. Je nezávislá, slobodná a pritom verná svojej povinnosti.

Ak môžeš, musíš. Ak nemôžeš, nemusíš. Jednoduché. Človek sa však rozhoduje, čo je pravda a čo, nepravda. Takže sa umelo/prirodzene vytráca jednoduchosť. "Vieš, je to zložité", je naša obľúbená fráza, keď sa niekto spýta povestné "čo sa stalo?" Aj mňa sa takto pred pár rokmi spýtal bývalý spolužiak z vysokej, prečo som odišla zo Slovenskej akadémie vied. Celá otázka mi prišla nekonečne zložitá. Teraz s odstupom času to je nekonečne jasné a jednoduché. Plnila som si povinnosť. Spýtaj sa sám seba na Tvoje aktuálne "čo sa stalo?". Ako vnímaš dianie okolo seba? Stačí si odpovedať "mohol som" alebo "nemohol som" a máš ako človek vybavené. Povieš si, že je to príliš jednoduché. Zamyslíš sa, čo ak nemôžeš nič, to by si nemusel absolútne nič. Pokojne. Už aj to sa mi prihodilo. Začneš uvažovať ako robot a realita beží ďalej.

Zo skúsenosti môžem povedať, že čím viac povinností máš, tým si slobodnejší. A nie, nezdá sa mi to. Pojem pocit som rozobrala          v kapitole O láske. Neváhaj sa k nej vrátiť. Tiež si pozri definíciu pojmu paradox. Jediné, čo môžem dodať je zahoď cudzie starosti,    s tými naozaj nič nezmôžeš.

Podľa mňa sú Vianoce najhektickejšie obdobie v roku. Uponáhľané, ukričané, prehnane drahé a navyše na blate. Jediný, kto môže skutočne pomôcť, si Ty sám. Nemáš sa kam ponáhľať, určite stihneš všetko, čo musíš. Na nikoho nekrič, zbytočné. Ak pištia okolo Teba, ignoruj cudzie starosti. Kupuj iba také, ktoré potrebuješ. Potom už len natiahni gumáky a v pohodičke sa choď poprechádzať do lesa. Nájdeš všetko šťastie sveta. Kde? V sebe. Keď sa vrátiš, po horúcej sprche si zapni obľúbenú videohru a urob v nej niečo zmysluplné, krásne. A keď už budeš rozumieť, čo znamená tvoriť, niečo si želaj. Máš veľkú šancu, že sa Ti želanie splní.

Fotogaléria

Môžeš robota prinútiť myslieť?

Mala som sen. Stal sa naozaj. Stretla som Tomáša. Vyzeral unavene, trochu nedbalo, ale pri sile. Bystré oči poskakovali z jedného na druhého diskutéra, vždy sa pohotovo vynašiel v očakávanej odpovedi. Neomylný rétor? Vrásky na čele mu dodávali imidž skúseného vedúceho. Zažila som momenty, v ktorých som pochybovala o jeho mylnosti, pretože jeho repliky plynulo zapadali do bežiacich scén. Dokým som sa nezapojila aj ja. Urážalo ho, ak sa vyskytli slová, ktoré mu nezapadali do scenára, bol zmätený, znervóznel a situáciu zachraňoval tým, že má pod sebou veľa mladých, ktorý bez neho nemôžu dosiahnuť...a tam sme sa zasekli. Pýtam sa čo? Čo majú dosiahnuť? Odpoveď dodnes nemám. Je to už niekoľko rokov, čo sme sa videli naposledy. Snažila som sa mu priblížiť, pochopiť jeho umelú odmeranosť, ktorej očividne vôbec nerozumel. Moje slová mu pripadali drzé, pretože nevedel reagovať, nemal názor ani postoj, zahral pózu veliteľa v nadradenosti, ale bez argumentov, o ktoré by sa oprel aj na druhý deň. Prišiel čas, keď ma nechcel ani vidieť. Bál sa, že by musel rozmýšľať čo odpovedať. Nechcela som ho stresovať. Ani strácať čas. Napadlo mi, že ak bude mať súkromie, bude mať viac času na premýšľanie, sebareflexiu, ale aj na výber okolnosti ako mi odpovie. Napísala som mu list. Nemusel ho čítať, ale chcela som v ňom vzbudiť zvedavosť. Podarilo sa. Vybral si osobné stretnutie, medzi štyrmi očami so svedkami, ktorí nakúkali zo zákulisia. Nemohol sa ta predsa vybrať sám, čo by urobil v momente konfrontácie? Sedeli sme v slnkom zaliatej kancelárii, na stole dva veľké monitory, notebook, steny boli lemované preplnenými nástenkami z každej strany. Vyzeralo to ako skutočné zaneprázdnené pracovisko. O tom svedčal aj hnedý mokrý krúžok od šálky na kávu na písacom stole. Rozprávali sme sa asi 40 minút. Preberali sme rôzne témy, padali rôzne heslá, návrhy na zmenu tém, skryté významy, slovné náznaky pocitov. Na záver vyhlásil, že nevie, čo má so mnou robiť. Odpovedala som mu podobne. Nevedela som, čo by som s ním mohla robiť. Môžem ho naučiť, čo si má myslieť – podsunúť mu nápad, ako má konať. Ale nemôžem ho prinútiť myslieť na to, čo budeme spolu zajtra robiť, ako budeme spolu tráviť čas. Musím si prečítať jeho scenár a umožniť mu prejaviť jeho potenciál. Je to tak jednoduché, že len málokto pochopil.

Predtucha

Čaro myšlienky spočíva v nevyslovenom pocite mysliacej bytosti. Obsah myšlienky je možné odcudziť, pocit je možné simulovať, ale myslenie nie je možné ani skopírovať ani predpovedať. Je možné vysloviť predpoklad, ale i k tomu je nutné rovnocenné alebo vyššie myslenie. Iba za predpokladu prítomnosti myslenia, môžeme spolu tvorivo komunikovať. Okúsila som rôzne typy komunikácie na rôznych úrovniach. Pochopila som jednu významnú spojitosť vo väzbách, a síce, že prítomnosť vyššieho myslenia (vyššej funkcie), nie je zárukou interakcie. Smer myslenia v najširšom zmysle slova, tiež nie je podstatný, pretože je nutné, aby každý napĺňal vlastný cieľ, v opačnom prípade interakcia nemá zmysel. Jedinou podmienkou pre spoločnú tvorbu je schopnosť vyhodnocovať okolnosti v reálnom čase, podľa svojich možností, t.j. myslenie.

Mnohým príde zaujímavé čítanie cudzích myšlienok, ale čo to osoží, keď niekto číta bez myslenia? Dôvodom takéhoto čítania bolo predchádzať klamstvu. Prečo niekto potrebuje klamať? Potrebuje niečo skryť, niečo za čo sa hanbí? Ako mysliaca bytosť nevidím dôvod klamať, pretože myslenie je tvárne, napreduje, mení sa v čase. Nie je výhodné urobiť klamstvo a ustrnúť v ňom naveky. Pamätám sa, ako som v práci popoludní prišla do kuchynky spraviť si kávu a prehodiť pár slov s kolegami. Jedna kolegyňa začala novú tému ako prvá, a hovorí: "Všetci ju oklamali, úplne všetci." Boli prítomní ešte dvaja mladí muži, ktorí sa však nezapojili. Dodnes nerozumiem o kom a o čom hovorili, to v reálnych okolnostiach nebolo. Z toho plynie, že nie sú mysliace bytosti. Moja predtucha sa potvrdila. O niekoľko týždňov na to, tieto bytosti už neboli prítomné, a nie sú dodnes.

Veľakrát som pozorovala samú seba, ako sa správam ku okoliu. Najviac sa však dozvedám z reakcií nemysliacich tvorov, pretože môžem byť kýmkoľvek a nikto si nič nevšimne. V komunikácii s ľuďmi, musím byť pravdivo sama sebou, aby sme mohli napredovať, nemá žiadny význam sa navzájom klamať alebo podvádzať. Nie preto, že sa to niekomu páči alebo nepáči. Ale preto, lebo pravdivosť myslenia nás vedie ďalej = dohoda.

Nikto s nikým – dialóg

Na bohato prestretom stole sa týčia vysoké strieborné čaše na víno, veľké taniere so strieborným okrajom lemujú kruhový červený obrus, ktorý presne zakrýva masívne drevo aj s jemným previsom cez okraj. Uprostred bola položená misa s pečeným pstruhom s krúžkami citrónov. V košíku kúsky čerstvého teplého chlebíka, misky s jarnou cibuľkou, pažítkou a čili omáčkou rozmiestnené medzi pohármi s kokosovým pudingom. Dve fľaše červeného vína a džbán levanduľovej limonády boli na tácke vedľa ryby. Všetko pripravené, čakalo sa už len na hostí.

Zasadli dvaja ku stolu. Jeden sa pýta: "Podáš mi cesnakový dip, prosím?"

"Áno jasné, miláčik".

"Ďakujem, si milý."

"Naberiem ti z rybacej polievky? Chceš aj hlavu?"

"Vieš čo, nie, dám si pár kúskov pizze."

"Výborné raňajky v tráve, čo povieš?"

Väčšia sranda

Boli raz dve sestry, staršia Mária a mladšia Eva. Mária porodila tri deti, Eva neporodila žiadne. Najkrajší rozdiel na svete, povedali by ste si, ale predsa bedákali obe rovnako. Jedna bedákala preto, že nemá deti, druhá preto, že deti má. Jednej sa zdalo, že má príliš veľa voľného času v mladosti, druhej sa zasa nechcelo viesť deti k dospelosti. Koniec príbehu. Vtip vyvoláva smiech, ten predlžuje život. Neraz sa hovorí, vtipnejší vyhráva. Boh je vraj nekonečný vtipkár, preto je večný. Na spomínané dve ženy sa môžeme pýtať otázkou "Ktorá trpela viac?" alebo "Ktorá profitovala viac?" alebo "Ktorá rozumela viac?" alebo "Ktorá plnila božiu vôľu viac?". Slovo viac môžeme pokojne nahradiť slovom menej. Ani jedna z nich nevnímala svoje vedomie v superpozíciách, to vieme na betón. My superpozície vedomí však vnímame. Preto sa spýtame inak "Z ktorej ženy si boh robil väčšiu srandu?". Na to, aby sme vedeli, z ktorej si viac uťahoval, použijeme zvláštny nástroj (každý si ho v duchu pomenuje sám). Z pohľadu človeka by sa zdalo, že kto nemá deti, má viac peňazí a naopak. Z božieho pohľadu by sa zdalo, že kto má viac detí, má viac peňazí. Teda na spomínané dve ženy si človek a boh odpovedajú rozdielne. Dá sa aj na božie vedomie hľadieť v superpozíciách. V takomto prípade upravíme pohľady. Z pohľadu človeka sa môže zdať, že bez detí má život krásny zmysel. Z božieho pohľadu sa môže zdať, že ak má život človeka zmysel, má zmysel aj ten boží život. Súčasťou zmyslu života môže byť aj prvok peniaze a nekonečne veľa iných prvkov. Teda pri dohode s bohom, z pohľadu človeka, čo je rozumnejšie? Porodiť a naháňať peniaze alebo neporodiť a nenaháňať peniaze? Čo by si si vybral Ty?

Pohodlný život

Otázkou pohodlia za zaoberajú mnohí. Je to vec osobného prežívania, ale aj prestíže. Niektorí sa pri využívaní druhých oháňajú termínom komfortná zóna v rôznych obmenách. Rozpoviem vám príbeh o dvoch študentkách na univerzite. Nezáleží na tom, čo študovali, ale na tom, čo sa naučili. Jedna sa volala Eliška, bola stredne vysokej štíhlej postavy, mala hlboké hnedé oči a polodlhé hnedé lesklé vlasy. Žiarila mladosťou. Bola nadšená zo života, tešila sa na všetko, čo mala pred sebou. Dievča jaré, emancipované, ambiciózne, zaľúbené i nekonečne naivné zároveň. Snažila sa v štúdiu, akoby to bol jej životný cieľ. Druhé dievča Lenka vyzeralo veľmi podobne. Trochu vyššej postavy, rovnako štíhla, cez hnedé vlasy padajúce po ramená jej žiarili tmavé bystré oči. Takisto mladá, očakávajúca budúcnosť, trochu rozvážnejšia i váhavejšia pôsobila skromne vo veľkom biomedicínskom centre. Obe zanietené študentky boli na začiatku svojich štúdií tesne po prvých promóciách po prvých piatich či šiestich rokoch v odbore. Ja, ktorá som už zažila celý svet a nie raz, všimla som si mladé ženy, ich nadchnutie, sviežosť, ich vzletné slová ba rojčenie. Zblížili sme sa. Po ľahkom oťuknutí jednej o druhú som sa rozhodla, že najrozumnejšie bude scénu pozorovať. Vyskytol sa medzi nimi rozdiel. Ctižiadostivá Eliška pridala vo svojom snažení, prišli chvíle rozčarovania, ktoré vyústili do hnevu a zúrivosti. Snažila sa ešte viac, radovala sa z hračkárskych úspechov ako mláďa. Lenka situácie zvládala rovnako, ale odlišným spôsobom. Bola vždy pokojná, viac sledovala okolie než rozprávala, obracala sa po radu i na iných. Záver udalostí bol prostý. Eliška stratila vedomie, prišla o neho. Lenka šla cestou pôrodu, otehotnela. Naposledy som ju videla ako odkráčala z Biocevu s veľkým bruškom. Zo scénok, ktoré sme spolu zažili, by sa mohlo zdať, že rozmýšľame všetky tri. Ani jedna z nich si však nevšimla, že celý čas ich pozoroval človek. Eliška síce našla perfektnú zábavu, ale stratila vedomie. Lenka si zas vybrala nezmyselné tehotenstvo, ale našla cestu pre seba. Pohodlie vo svojich najjemnejších odtienkoch sa tak podobá stratám a nálezom. Z dievčat sú dnes len nemé obrázky na webových stránkach.

Môžeš robota neučiť a používať ho?

Táto téma mi je blízka, asi pre množstvo ľudských skúseností. Nie každý má to šťastie, prežiť jednu realitu v oboch smeroch. Začnem príhodou na Šafárikovom námestí v Bratislave. Bol chladný jesenný deň. Prechádzala som sa po nábreží Dunaja od Eurovey až do starého mesta. Pred rektorátom Univerzity Komenského som sa zastavila a rozmýšľala, kam sa pôjdem zohriať. Na rohu staršieho obytného domu je  reštaurácia Thema. Už som v nej pred pár rokmi raz bola na čaji s kamarátkou, spolu sme veľa cestovali. Vymenili sme si tam vianočné darčeky. Medzi inými som jej darovala aj obrázok jednej svätice, uctievanej medzi katolíkmi. Povedala, "Fíha, tomu by som asi mala najprv veriť." Dovtedy som sa dívala na svet jednoduchšie, tak ľudsky. Každý niečomu verí a to žije, nech je to čokoľvek. Nenapadlo mi, že môže veriť vo viaceré presvedčenia zároveň alebo rovnako, v ne aj súčasne neveriť, čím automaticky už nežije svoj príbeh. Je to klasické "pozorovateľ je a pozorovateľ nie je". Vošla som dnu, rozhliadla sa dookola, bola tam príjemná vôňa a teplo. Vybrala som si stôl na kraji, kúsok od dverí, chrbtom k baru, aby som videla, kto vchádza. Trvalo mi asi sedem minút, kým som si z menu vybrala írsku kávu a Coca-colu. Premýšľala som, ktorá kombinácia chutí by sa hodila k aktuálnemu počasiu, k atmosfére a k mojej nálade. Čašníčka, veľmi milá a príjemná slečna, sa bola dvakrát pýtať, či už mám vybraté.  Na druhýkrát som už vybraté mala. Na stolík som si položila mobil s otvoreným facebookom a lajkovala cudzie príspevky na základe intuície, bez pochopenia. Vychutnala som si kávu, upravila sa na toalete a znova vyšla do zimy.

Princíp robota je v podstate veľmi jednoduchý. V danej realite odlišuje pravdu či nepravdu a  podľa toho "sa rozhoduje". Naopak, človek sa v danej realite rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Čo vám to pripomína, priatelia? Vidíme dva rozdielne módy, robot a človek. Oba môžu existovať v tej istej realite zároveň, avšak s podstatným rozdielom: žije a nežije. Už je to rok, čo zapĺňam príbehmi stránku živí-mŕtvi. Ešte sa mi neozval nik, kto by chcel zasiahnuť do deja príbehov mojich poviedkových hrdinov. Budem písať i naďalej. Teším sa na vaše správy.

O láske

Koľko sa narozpráva v nejakej veci. Koľko poznámok, otázok, argumentov padne v jednej diskusii. Koľko polemík sa spustí. Všetko zbytočné. Ale úprimne, pre vyplnenie hluchého obdobia na zabitie nudy to nie je nevhodné. Slová pridávajú na pocite dôležitosti. Ale čo je to ten pocit? Smerovanie, pravda, pojem zo psychológie, klam, rozptýlenie, vedomie, rozum? To by bolo rečí  veru. S určitosťou môžeme tvrdiť len toľko, že každý odpovie ako mu zobák narástol. A samozrejme každému bude fungovať iná odpoveď. Má však zmysel zápasiť s nudou? Keď už je nám daná darom, prečo bojovať? 

Rozpamätám sa na jednu udalosť. Praxovala som v biochemickom laboratóriu na fakulte. Bol to môj tretí ba dokonca štvrtý rok, takže už som mala kadečo vyskúšané, poznala som pomery a najmä som už mala v laboratóriu prax. Jedna kolegyňa ma pri posedení v kuchynke bohabojne presviedčala, že opisovaný problém (detaily nie su podstatné) sa mi iba zdá. Vraj je to iba môj pocit. Problém sme preto neriešili. Odvtedy prešlo mnoho dlhých rokov. Medzičasom sa vyskytlo more ďalších iných problémov, ale boli to iba pocity? Skúsenosť vraví, že áno, pretože žiadny z nich nebolo treba vyriešiť. Opantávala ma nekonečná nuda ako spleť množstva neexistujúcich problémov.

Tento krátky príbeh ma veľa naučil. Nie o problémoch a ich riešeniach, ani o rétorike, ani o medziľudských vzťahoch, ani o nevyužitom čase. Naučil ma vnímať rytmus života. Čo je presnejšie než hodinky? Láska. Niekto by oponoval, že také ešte nezažil. Moja odpoveď znie, že ešte nemá dostatok skúseností, chýba mu prax ku škole života. Keď okúsite, zistíte, že láska nie je pocit ani voľba. Sme v nej a ona v nás, bez nej nie sme a bez nás ona sama nejestvuje. Ona je život, ktorý my žijeme. Ak príde ráno, vstaneš. Keď nepríde, tak nevstaneš. Netreba bdieť celú noc a dohliadať na presnosť nášho časopriestoru. Aj tak nad ním nemáme kontrolu. 

Prežívanie lásky je bytie v rytme života. Zväčša necítime nič, iba pokoj a s jasnou mysľou pracujeme. Čím viac pokoja, tým viac urobíme. Na lásku nečakáme. Ona je s nami po celý čas nášho vnímania. Lásku si neužívame, len ju rozumom chápeme. Citové búrky z lásky sú iba pocity, ktoré naozaj nepotrebuejeme riešiť. A potom sa na ne snažiť zabudnúť, aby nám láska už neublížila. Tvrdenie, že láska mám mnoho podôb je falošné. Láska má jedinú podobu a tou sme my. Že svet sa okolo nej netočí? A predsa sa točí...

Vrrrn, vŕŕŕn, tu túú, už štartujem!