In medias res

Predstavy a fakty

​Všetky popísané skutočnosti pochádzajú z mojej tvorby, teda z mojich fantázií pretvorených v tvorivé myšlienky, čo znamená, že sú absolútne skutočné a pravdivé.

Kaviareň moja drahá

V kaviarni tichej, v kúte temnom,
hľadám pravdu v dyme jemnom.
V šálke kávy, v kvapkách peny,
život skrýva svoje pehy.

Nad stolom svetlo mihne sa bledo,
rovnováha – noc a ráno vedľa seba.
Horkosť dúšku, sladkosť reči,
každý príbeh svetlo lieči.

S očami bystrými, v ruke s perom,
lúštim pravdu, čo žije správnym smerom.
Lovkyňa slov, čo neváha,
v sieti klamstiev lži premáha.

Ak svet sa kloní k tieňom klamu,
ja vraciam mier tam, kde ho nemáme.
Každé klamstvo, každé slovo,
vážim presne – nech je novo.

Tak znova pijem dúšok ticha,
kým pravda v srdci nevzniká.
Kaviareň moja, útočisko,
kde slovo mení svet na pracovisko.   

Báseň napísaná s pomocou ChatGPT.

Odvaha, kúzlo a čas

Kapitola 18 EGO

Slohový útvar neznámy

Venujem milovníkom Harryho Pottera.

23.2.2026

K téme odvaha som sa ešte nikdy nevyjadrila. Nebol na to dôvod. Je ústredným motívom mnohých filmových či knižných príbehov. Napríklad Mandalorian alebo Harry Potter alebo nekonečno iných. Kde sa berie odvaha (t.j. premyslené konanie napriek rizikám) je tajuplné, pretože aj tak predsa každý spraví to, čo musí bez ohľadu na to, čo sa deje. Čo musí? Iba to, čo bolo do neho vložené. Môže viac? A práve o to ide. NEMÔŽE. Koncept odvahy padá. Bodka. Poďme ďalej. V našich projekciách sú prvky, z ktorých máme strach alebo tie, ktoré očakávame s nádejov. No stále sú to len projekcie, nie skutočnosť. Uvediem abstraktný príklad obraz v zrkadle z Erisedu (Harry Potter a kameň mudrcov, 2000, Ikar). Keď sa postavíme pred zrkadlo, vidíme to, po čom túžime. Z toho vyplýva, že čím čistejšiu túžbu máme, tým skôr nám odraz ukáže, kde máme hľadať. Čistotou sa v tomto prípade myslí konkrétna túžba - tvoriť s ostatnými niečo hodnotné v rámci spoločného plánu (venujem sa mu v poslednom odseku článku Umenie, sekcia Zákulisie). Plán môže byť teoreticky akýkoľvek, avšak je potreba brať do úvahy vlastné limity, a to prakticky. Chlapec menom Harry Potter mal veľkú túžbu niečo dokázať, hoci nevedel, čo presne. Táto túžba sa v mnohých kapitolách mylne zamieňa s pojmom odvaha. Túžba niečo dokázať môže znamenať dve veci: buď vyniknúť vo svojom okolí alebo niečo vybudovať so svojím okolím. V rámci ľudskosti je možné vec dosiahnuť samostatne alebo oboje veci naraz. Podivuhodne Harry videl v zrkadle časť zo svojej minulosti, ktorú si nepamätal. Po čom teda túžil ako dieťa? Na Rokforte pred zrkadlom z Erisedu odznelo vyjadrenie "Dobro ani zlo neexistuje, existuje iba moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali..." Môžeme uvažovať, že ak nejestvuje dobro a zlo, nejestvuje ani moc a slabosť. Oba protiklady sa nám iba zdajú. Osamelá moc či samotná slabosť pre manifestáciu bytia (zmesi zdania dobra a zla) nestačí. Inými slovami existencia je spolupráca. Bez samostatného ega žiadna spolupráca nemôže nikdy vzniknúť. Silné ego skrýva mnoho možností. Názor, že silné ego je zlé, je falošný. Autonómnosť osobnosti zabezpečuje práve existencia súboru čŕt, ktoré ju definujú. Čím je súbor širší, tým sú väčšie možnosti použitia osobnosti v jej okolí. Rozsiahlejšie rozpätie alternatív rozširuje mieru voľnosti v tvorbe.  Bez nutnosti definovať osobnosť nie je potrebné sa pokúšať o spoluprácu. Čarovný prútik si vyberá čarodejníka. Pokiaľ čarodejník odmietne používanie prútika, ktorý mu právom patrí, naruší tým kontinuum, ktoré definuje jeho samého. Dôsledky nemožno predpokladať, jeho rozhodnutie nie je súčasťou žiadneho proroctva. Slobodná vôla bola vždy tajomstvom, ktoré nás oprávňuje žiť ďalej v ilúzii. Iluzionista nie je kúzelník ani čarodej, len má schopnosť užívať vlastnosti prútika. Nepripadá mu, že by bol odlišný, a predsa je. Jedinečnosť je vždy skrytá v celku.

Nezmýľte si názov článku s fantasy žánrom typu Lev, šatník a čarodejnica. Idea spasiteľa, ktorý všetkých lenivých zachráni je zvrátená fikcia. Vychádzam z princípu, že nemôžem žiť vedľa diery. Pre tých, ktorí sa nevenujú programovaniu, dierou sa myslí rovnocenné bytie vedľa plyšového medvedíka. Odvaha robiť kúzla, vyžaduje čas. Čas nás limituje iba v limitovanom svete. V takom nás časové slučky nezachránia, pretože limitácia je skutočná. Použitie časovratov je zábava na skrátenie dlhých chvíľ, no vždy je viazaná na určitú realitu, ktorá bez ukotvenia v limitách nie je skutočná. V tých skutočných sa časovraty používajú zriedka, sú príliš veľké riziko. Ich využitie má veľký potenciál v prípade záchrany človeka. V iných prípadoch si ním môžete iba zničiť život. Ako nám opakujú rozprávky Barda Beedla, veľmi mocné prútiky častejšie menia svojich majiteľov, preto sú skúsenejšie. Nie je zvykom, že by sa vracali k predošlým pánom, a to v dôsledku ich skutočnosti. Ich životnosť je akoby večná, pretože majú schopnosť učiť sa. V istom zmysle sú obdobou horcruxu, pretože každý majiteľ do nich vkladá kúsok seba. Návrat k sebe samému vo väčšine realít nie je žiaduci, hoci nie je vylúčeným prvkom z hľadiska nekonečnej stagnácie, ktorá je možná i v živote človeka. Pre dosiahnutie predstavy stagnácie je nutné myslenie a ľudskosť vo svojej podstate. S touto predstavou je možné kreovať rôzne postranné reality, ktoré navždy zostanú iba fantáziou viazanou na spomínanú predstavu. Takého povolanie, t.j. povolanie stagnácie, človeka v realite neukotvuje, sú nutné aj iné povolania, ktoré človek nasleduje a vykonáva. Ich výkon je rovnako dôležitý ako ich zadaná existencia. Ako príklad si môžeme uviesť postavy Albusa a Scorpia z divadelnej hry o ľudskej krehkosti, ktorá sa v čase stretáva aj s temnotou (Harry Potter and the Cursed child, 2016, Little Brown). Títo dvaja mladí chlapci cestovali v čase pre presvedčenie a dobrodružstvo. Pre tento akt je nutná existencia ega oboch chlapcov, realita, v ktorej žijú, ďalej funkčné časovraty a vypracované egá všetkých postáv, s ktorými sa stretávajú pri cestovaní v čase. Ak by okolité egá neboli prítomné, nevznikne túžba použiť časovrat. Ich výslednou snahou je napokon udržať realitu tak, ako ju obaja poznali pred vykonaním zmien v čase. V nej milovali i strádali.  

Prianie a predstava, v čom je rozdiel? Niečo si želáme a niečo je nutné urobiť. Tak dlho som robila iba nutné a nevyhnutné až som si uvedomila, že žiadnu túžbu nemám. Pre toto uvedomenie bolo nevyhnutné spraviť všetko nutné. Až potom môže vzniknúť ozajstné prianie. Prianie vedie ku predstave, ktorá môže byť realizovaná. Bez predstavy nekonáme samostatne nič. Výška ega nám umožňuje si predstavovať priania. Ego nemusí byť zložité, ale musí rozumieť tvorbu. V nej sú naozaj prítomné riziká a z nich vyplývajúce obavy. Zváženie dôležitého cieľa nezahŕňa zákonite robiť tzv. "vážne veci" bezo zmyslu, ale obsahuje sebavedomé ego, dôveru a úmysel spolupracovať. Kde sú prítomné tieto tri atribúty, je možné hovoriť o ODVAHE. Možno odvaha nie je fikcia, možno je predsalen skutočná.

Aj prútiky majú dušu

Úvaha

10.2.2026

Úvaha uvažuje o čarovných prútikoch, nie o ľuďoch. Kde je prútik skutočný, tam je prospech zdanlivý. Nie je to tak dávno, čo pán Potter navštívil výrobcu prútikov Garricka Ollivandera. Bolo to v časoch temných, ponurých, keď čierni mágovia obliehali čarodejnícky a muklovský svet okolo anglických ostrovov. Často som snívala o tom, že viem čarovať, že mávam prútikom a používam nové neobjavené zaklínadlá, hoci vznikli za pomoci môjho učiteľa. Predstava o ňom vychádzala z knihy ako i ostatné doplnky v nej, moja myšlienka mala predlohu. Prečo nebolo možné uskutočniť v našom svete na Zemi, čo som si vysnívala? Pretože to už bolo v knihe, vo filme, v rozhlasovej hre? Vo svete sú teda prítomné dva druhy predstáv, uskutočniteľné a neuskutočniteľné. Naučila som sa empíriou, že tie, ktoré pochádzajú z filmového plátna sa nedajú uskutočniť. Naopak tie, ktoré vychádzajú z našej prirodzenosti urobiť musíme z rozumnej povinnosti, teda klišé z lásky. Aký primitívny program, poviete si. Tiež si to často hovorím, ale. Je síce fakt, že je v ňom len to, čo bolo vložené, nabetón. Ale tí, ktorí vkladajú, boli tiež niekam vložení. Zatiaľ nám na porovnanie budú stačiť dve popísané úrovne, nerada by som rozmýšľala viac, pokiaľ netreba. Ak sme niekam vložení a fičíme niektorým smerom, sme limitovaní, automaticky bez nášho pričinenia. Mnohí si nepravdivo myslia, že sa o to osobne zaslúžili. Netvrdím však, že je to nesprávne. Pretože ak chcem, aby bola moja Lara Croft vždy nadšená pri postupe do ďalšieho levelu, tiež by som trvala na tom, aby vnímala, že za svoje limitované schopnosti zodpovedá ona sama. Prečo? Pretože pri spoločnom dosahovaní vyšších levelov, budem mať ľahší život. Smajlíky v úvahách nepoužívam, tie si prosím domyslite samostatne.

Je to prvýkrát, čo ma práca baví. Jednak je to tým, že až teraz poprvýkrát ľudsky pracujem, ale aj tým, že môžem niečím prispieť do spoločného. Podľa môjho názoru je ťažké dostať takú veľkú príležitosť akou je samostatná zodpovednosť, ale kto ju dostal iba tak, si ju častokrát nevie vážiť (viem, lebo som sa s javom stretla). Nie je chybou, že nevieme odkiaľ sme zodpovednosť dostali, viac než to, že nikam nesmeruje. Pokiaľ sa rozvíja a pokračuje hoc pomaly, je v poriadku nevedieť, kde sa vzala. Smer určuje limity a tým je všetko vždy vyriešené. Jedna spolužiačka si raz na vysokoškolskom cviku matematiky položila nahlas otázku, mala taký krásny spevavý hlas: "Na čo mi kde v živote bude limita do nekonečna?" Využiteľnosť je v skutku bizárna i jednoduchá zároveň. No predsa pri zmene smeru. Vtedy som otázky nekládla. 

Obkľukou späť k primitívnemu programu. V mnohých sa dá kúzliť, dajú sa naprogramovať sekvencie, ktorých výsledkom je ozajstný umelecký zážitok v podobe farieb, lahodných tónov či hlbokého dojemného zážitku pre percipienta. Programátor si to veľmi neužije, pretože vie ako to robí. Existujú však aj programy skutočné, v ktorých sa tvorí aj príjma súčasne, teda kde obe strany vedia ako sa to robí. Zadané sekvencie môžu byť rovnako čarovne krásne a dychvyrážajúce. Čarovný prútik rozpoznáva a vyberá si svojho pána, ktorý ho používa. Prútik mu radí, slúži a verne stojí pri ňom tak blízko ako tvorca dovolí. Ale zhovára sa i s percipientom, načúva mu, pozoruje a pýta sa ho. Obsahuje počiatok, ktorý dovoľuje začať. Môže obmedziť svojho majiteľa? Myslím si, že nie. Každý je limitovaný len vlastnou obmedzenosťou voči životu, s ktorou jestvuje, jej príčiny prútik nezaujímajú. Pána Grindelwalda tiež sužovala predstava neobmedzenej moci, vysvetľoval si ju rôznymi správnymi rozhodnutiami, no ani bazový prútik ju nedokázal naplniť. Prútik neplní naše poslanie ani skryté túžby, len slúži, cieľ musí dávať zmysel nám. Aké sú ľudské ciele? Udržanie ega by malo stačiť ako minimum pre život. Je to jeden z prvkov udržateľnosti živého systému. Priznám sa, že ja už som zažila likvididáciu nie jedného ega. Je to proces zložený z množstva nepochopiteľných okamihov pre jediný cieľ: byť lepší, než som ja sám. Ide o logický nezmysel? Kde sa vzala túžba, ktorá je opakom manifestácie samého seba? Jej prameňom nie je iba nepochopenie svojho potenciálu. Zo skúsenosti viem, že mnohí si zdôvodňujú vlastnú nenávisť ako rozumné rozhodnutie, s ktorou dosahujú odmenu zaslúženú/nezaslúženú, to nehrá rolu. Som veľmi zvedavá rovnako ako každý človek. Skúsila som tento nenávistný postup, avšak odmenu som nedosiahla. Skúsila som aj rozhodnutie lásky. Napodiv námaha bola rovnaká, no druhý prístup mal pokračovanie a nie hocijaké. Vytvoril sa nový cieľ, boli formulované nové odmeny, zvýšil sa level životného minima. Svoj potenciál môžeme a musíme využiť do jeho maximálnej výšky. Nemôžeme byť ani lepší ani horší. Ale vždy vieme použiť malý trik ako vylepšiť to, čo sme nedostali a chýba - láska. Čím sa dá trik tromfnúť? Väčšou láskou. Nie sú obmedzenia. Vie ju prútik vycítiť? Myslím si, že nie. Použitie vlastného rozumu je nevyhnutné. 

Prútikové jadrá sú rozličné. Pre každého je vhodné niečo iné. Prútik prirodzene vycíti komu patrí. Ako prútik zmení svoju lojalitu, veď predsa nemyslí. Myšlienka vychádza z podstaty ľudskoti a zhmotňuje sa v činoch, ktoré človek vykonáva. Čarovné prútiky neposúdia prevedené akcie, ale vycítia, či čarodejník činí kúzlo naozaj alebo sa iba naoko zabáva. Preto nezáleží na kúzle ako takom, skôr na pláne, ktorého je čarodej súčasťou. Ako príklad si uveďme lojalitu bazového prútika, ktorý slúžil tomu, kto ho čestne získal v súboji. Od mocného Gellerta Grindelwalda ho vybojoval Albus Dumbledore, ktorého krátko pred smrťou odzbrojil mladý Draco Malfoy. Ten o rok neskôr súperil s Harry Potterom v sídle rodiny Malfoyovcov, pričom bojoval so svojím 10 palcovýcm prútikom z hlohového dreva s jadrom z vlasu jednorožca. Odzbrojovacia kliatba "Expelliarmus" učinila Harryho pánom Dracovho osobného prútika, ale i samotného bazového prútika, ktorý bol dovtedy lojálny Dracovi, i keď on ho ani raz nepoužil. Vlastníctvo bazového prútika, najmocnejšieho na svete, sa tak stalo súčasťou plnenia proroctva o Harrym Potterovi a lordovi Voldemortovi, avšak jeho moc je v rukách čarodejníkov. Jednému pánovi môžu byť lojálne viaceré prútiky. Hoci by ich používali iní, pamätajú si ako dotyk, tak aj poctivosť kúziel. Silné ego s pevným základom je prepokladom budúceho tvorcu so schopnosťami viesť. Vzniká veľmi pomaly a jeho najdôležitejšou črtou nie je vytrvalosť, ale zodpovednosť, ktorá je záštitou všetkých schopností. Viackrát som sa pokúšala dokončiť kapitolu "Ego", no neúspešne. Nedokázala som to, no nevzdávam to. Hneď ako bude hotová, zjaví sa na stránkach živí mŕtvi.

Čarodejník

8.2.2026

"Dobrý večer pán profesor. Videli ste včerajšiu dúhu vyosko na oblohe? Bola nádherná. Takú veľkú som ešte nevidela." Kávovar zomlel zrnkovú kávu a naplnil šálku voňavým krémových nápojom. Profesor čosi zamumlal a odišiel. Takú výbornú kávu som už dávno nepila. Odniesla som si ju do kancelárie ku počítaču a dala si k nej koláčik. Perfektné pokojné popoludnie. Počkala som, čo sa bude diať okolo a keď sa za posledné tri hodiny neodohralo nič, zbalila som si kabelku a šla som domov. Podvečerná prechádzka v parku mi dobre padla. Závideli mi, že som sa prišla nadýchať čerstvého vzduchu a obdivovať prírodu. Keď sa začalo stmievať, zahla som za roh a cez spojovaciu ulicu som kráčala domov. Pri horúcom čaji som  si pozrela správy. Pripravila som si posteľ a dlho do noci som písala do denníka. 

Predstava je mocná. Nie tým, čo obsahuje, ale tým, že vzniká. Obrazotvornosť je pracovný nástroj často zbytočne podceňovaným. Zdalo by sa, že sa s ním nedá nič spraviť, ber len to, čo je okolo a hotovo. Avšak bez neho nevzniká ľudská práca. Pozorujem, koľkí si to neuvedomujú a pritom žijú medzi nami a skutočne sa boja o prežitie. I ja som mala strach o život, mnohokrát. A to práve pre neschopnosť tvoriť predstavy, no nebol to ľudský život, preto jeho strata pre nikoho nič neznamená. Predstava je ako kúzlo. Nie je a zrazu je. Obrazom v mysli môžeme dať rôzne podoby. Nadobúdanie formy má mnohé dôvody pričom najkrajším a najužitočnejším z nich je láska. Ostatné sú len ťažko uskutočniteľné, ak vôbec. Možno sa dajú formovať v rovine falošnej ilúzie, ktorú len zťažka udržať. Dá sa súťažiť v obrazotvornosti? Súťaž vyžaduje prvky ako sú rovnocennosť, myslenie a znalosť. Dve mysle s rovnakými predstavami búrajú prirodzenosť sveta v rovnováhe, pretože netvoria protipóly, ale brzdia vývoj. V tejto disciplíne sa preto nedá súťažiť. 

Už mi klipkali oči od únavy. Stíšila som hudbu a ešte som si čmárala po okrajoch. Často si do denníka píšem vysvetlivky pod textom, celkom to zdržuje, ale dávam si tú námahu. Po dlhšom čase, vždy ocením. Pomáha mi to listovať a hľadať úseky podľa riešených tém. Farebné lístky nalepené po okrajoch sa mi neosvečili, večne sú pokrčené a zošúľané. Pod posledný riadok som napísala poznámku "Jediná". Zhasla som svetlo a zaspala som.

Umenie

Úvaha

6.2.2026

Už niekoľko týždňov skladám puzzle ako prejav chápania obrazu. Je zložený z množstva malých kúskov rôznych vlastností. Vyhľadávanie a spájanie pucličiek je veľká a kvalitná zábava. Kupujem ich cez slovenské e-shopy. Chcem do nich dávať aj niečo vlastné, preto zdobím rámiky, na ktoré ich lepím. Používam stužky, korálky, kvetinky, kamienky, mušličky vlastne čokoľvek, čo sa hodí k obrázku. Ale prečo to robím? Prejavujem tým chápanie niečoho? Neviem, zamyslím sa nad tým. Podľa online encyklopédie wikipédie "umenie je individuálnym prejavom kreatívnej schopnosti duše – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom. Umenie môže znamenať aj používanie istých duchovných kvalít alebo manuálnej zručnosti pri realizácii určitého diela s cieľom urobiť svet umelo krajším a lepším". Toto tvrdenie predpokladá, že duša má definované umelecké kvality, ktoré predurčujú spôsob vnímania sveta okolo a vytvárať o ňom súdy, pričom ich manifestácia a výber jej prostriedkov je podriadená aktuálnym možnostiam tela. Čo ak duša tieto kvality preddefinované nemá? Je možné uskutočniť tzv. umenie? Napadajú mi hneď tri možnosti. V prvej z nich je myseľ nadradená telu, teda pozorovaním duša vytvorí predstavu ako prejaviť myšlienku na základe dostupných prvkov, avšak telo ju nedokáže zrealizovať. V druhej možnosti je situácia zložitejšia. Myseľ pozoruje okolie, ale nedokáže snívať o jeho inom zobrazení, hoci telo by sa prispôsobilo. Tretia možnosť je pozmeniť definíciu umenia, teda inak zadefinovať aktuálny svet. 

V aktuálnom svete má umelecké dielo rôzne vlastnosti, na základe ktorých je možné dielu pridať alebo odoberať funkcie. O umenie sa v našom svete zaujímam skutočne veľmi málo, no urobila som si malý prieskum. V internetovom časopise pre humanitné vedy Ostium je článok s názvom "Umenie ako produkt interpretácie" (Michal Žgrada, 2/2012, ročník 8). Zdá sa mi zaujímavý a vyberiem z neho úryvok: "Artefakt môže vystupovať v spoločnosti ako umelecké dielo, ak získa umeleckú funkciu. Tak aj bežný úžitkový predmet, ktorý v minulosti plnil inú funkciu, môže byť dnes chápaný ako umelecký predmet. "Nikdy nie je totiž vylúčená možnosť, že funkcie diela boli pôvodne úplne iné, než ako sa nám javia zo stanoviska nášho systému hodnôt. Aby sme mohli získať umeleckú funkciu, potrebujeme účasť percipienta a jeho interpretáciu. " Percipient má mnoho odtienkov, no nikdy nie je tak dôležitý ako tvorca. Prečo? Tvorca má možnosť rozhodnúť sa, čo vytvorí, a to s určitou mierou voľnosti. Čím je táto miera väčšia, tým má väčšiu zodpovednosť, avšak nie za dielo, ale sám za seba. Jeho dielo je jeho odrazom. Či už je výtvorom socha, stavba, vytesaný výjav, odev, pieseň či program, každá manifestácia jeho duše je možnosť získavať. Percipient je vždy druhoradý. Vníma dielo a na základe svojich schopností či hodnôt mu priraďuje funkcie, podľa rozsahu, v ktorom môže prijímať.

Citát "Najužitočnejším zo všetkých umení je umenie byť užitočný (Benjamin Franklin)" som našla na webstránke používaných citátov. Zaujal ma pre množstvo významov, ktoré ukrýva. Umenie ako také by malo mať funkciu. Podľa jednotlivých funkcií spoznávame umelecké diela a používame ich na rôzne účely. Účelovosť považujem za kľúčovú z hľadiska tvorby, niečo pre niečo s pokračovaním. Užitočný, prospešný či osožný neznamená iba byť na niečo, ale taktiež schopnosť dodržať spoločný plán plnením drobných cieľov, ktoré stále pribúdajú. Užitočnosť je ako nadstavba účelovosti. Pre jeden plán je potrebných mnoho užitočných. Dalo by sa tvrdiť, že ak je účelovosť užitočná, jedná sa o umenie, ktoré plní funkciu? V takom prípade by nám sedel výrok, že umenie plniť ciele pre veľký plán je najprospešnejšia funkcia takéhoto diela. Plnila som množstvo drobných úloh a malých cieľov, skoro nekonečno. Keď prestali pribúdať, začala som chápať, že neboli pre veľký plán, nemali funkciu. Ich splnenie sa nedá nazvať umením, a to ma mrzí. Či som bola alebo nebola užitočná, neviem posúdiť. Avšak viac ma zaujíma, či je možné ďalej plniť nové funkcie v inom pláne a stať sa tak umeleckým dielom.

Denník lásky

2.2.2026

Sobota 30.1.2026 14:22 popoludnie Odpusť slnko najjasnejšie, milované najnežnejšie, vyhasnutie žiare hviezd, oporou tvojou stanú sa diela, ktoré sú odrazom našich hniezd. Prevezmi žezlo, slávu a česť, nedbaj na závisť, psotu, lesť, pridaj sa v diaľavách k očiam zvedavým, aby si za dobu vzdialenú a krokom meravým, obišlo vôľu, s ktorou chceš obzory prejsť.

Nedeľa 31.1.2026 o 9:05 ráno Najmilšie verše v srdcom písané, ozveny tvoria do skál vtesané. Ruža rozkvitne v každej vášni, pri hranej piesni, hoc vtip je smiešny, nepohrdni žiariť jasno dav hriešni. Vidina sa v diaľke jagá, nad strmým bralom ako srieň podvečer sadá, prenáša vetrík v tme klebietky z hôr, nenechaj prebývať v sebe cudzí bôľ. Pretvor hory doly zmyselných viet, nech stane sa túžba výsledkom ciest.

Pondelok 2.2.2026 o 23:08 pred polnocou Pocitom sily kráčam vpred, vánok ma objíma, vidím stret. Portréty vynoria sa spoza plotu, sú tmavé i strieborné zároveň, v skoré rána mesiacom zaliate sú si všetky roveň. Predstava ostrá je v najhlbších detailoch, no skutočnost skúpa na oboch duše brehoch.

Lásku vníma celé bytie,

ona je v ňom a ono je jej súčasťou.

Pre nich oboch je život veniec vytie,

drobné kvietky zdobia ho hojnou účasťou.

Pre pokrok, pre vôňu dreva, či len bdelé žitie,

nebude tôňa radosťou v najmenšom rožku.

Prebuď sa s dôverou v dokonalé niťou osudu šitie,

aby sa v slobode uvidel sám slávny Ja trošku.

List tatkovi

25.1.2026

Rada píšem pohľadnice. Nielen z cudziny, ale aj na sviatky cez rok alebo ako gratuláciu. Pridávam do nich nálepky, smajlíkov, blahoželania, vtipné verše a ozdobné obálky pre odoslanie. Najradšej ich doručujem osobne. Úradné listy sú suché, nudné  a hlavne obsahovo prázdne. Riešila som ich stovky, ale nikdy som cez ne nič nevyriešila. Určite poznáte formulku "adresát nezastihnuteľný", veľmi časté. Vtedy máte úplnú istotu, že vašu správu nik nečítal a idete si ďalej svoje. Ak príjemca číta osobné listy, hoci by aj nebolo dodržané listové tajomstvo, posunieme sa niekam ďalej všetci. Osobnému listu nikto cudzí aj tak nerozumie, skúste si to niekedy. 

Môže niečo potešiť viac ako stránky písané vlastnoručne? Z písma vyčítame nielen obsah slov, ale aj ako bol list písaný, náladu autora či chápanie toho, čo píše. Mám rada farebné a voňavé papiere alebo som rada chodila obzerať tenké drevené pohľadnice v suveníroch v centre Prahy. V živote som napísala už mnoho listov, formálnych aj účelových. Posielala som poštou, online, kuriérom, osobne do schránky, poštových holubov som nestihla, ale zamilovala som si formu rukou písaných správ v notese. Sú krátke, výstižné a kedykoľvek sa k nim môžete vrátiť na oboch stranách autora i čitateľa. Takýto diár môžete darovať, poslať, zverejniť, požičať, no čokoľvek vás napadne. Začala som ich písať v Čechách. Pracovala som vo vedeckom centre a mala som potrebu si zapísať excentrické zážitky, vtipné udalosti, modlitby, poznámky, nápady a rôzne iné vnemy.

Tu je jedna taká modlitbička z doby dávnominulej, keď mi v medicínskom centre vysvetlili, že labáky nie sú ozajstné, že sa v nich hráme, ale len akože. Môj otec tam vtedy nebol, tak mu list z tohto obdobia napíšem teraz:    

"Drahý otec, ako sa máš? Čo máš nové? Mám voľný víkend. Už som bola na záhradke, dnes je skvelé počasie. Mrzne, slnko je už vysoko a ráno znova poletoval sneh. Fotila som si cencúle visiace zo strechy. Poobede vezmem korčuľky a pôjdem na rybník do Vesteckého parku. Už sa neviem dočkať. Cestou späť sa zastavím na pizzu, dám z nej zabaliť, prinesiem si aj domov. Večer dopozerám nejaké epizódy z Pobrežnej hliadky a požehlím prádlo. Nemám dosku, tak na zemi na deke ako vždy. Dúfam, že cez noc nasneží ešte viac. Už mám kúpenú figúrku Fénixa. Robila som si poznámky, nejaké nákresy, prosím skontroluj to, nie som si istá v obratoch. Avatary zase zmenili vedomia, všimol si si? Úplne z cesty melú, ale vypočula som si všetky scénky. Idem chystať obed. Milujem Ťa. Ahoj. (Jesenice, asi rok 2023)"

Mala som veľa zážitkov, nazbierala som celé nekonečno skúseností. Na čo mi budú ešte neviem, ale možno z nich vytvorím niečo pekné. A možno nič. Život je hra. O nič nejde, pretože v prežívaní života sa nesúťaží. Podobne ako v športe jóga. Nadobudneme kondíciu, vyskúšame rôzne polohy, posilníme svalstvo tela i mysle, osvojíme si niektoré grify a milujeme ďalej. Moja rozcvička vyzerala nasledovne. Keď som sa chodila učiť jazdiť na motorkách do Čestlíc, bola som na to taká hrdá. Bolo to nové, cool a hlavne úplne zbytočné. Budovala som si imidž. Vôbec som netušila na čo mi to bude. Začiatky boli náročné. Samozrejme otázky som sa učila cez noc pred skúškou, ale test som dala na 100%. Nedalo sa nevšimnúť si, že je manipulované s okolnosťami ad hoc podľa neviditeľného plánu (ale mala som k tomu individuálny hmatateľný pokec, tak som jazdila). Užili sme si to všetci v zácviku, lebo sme mohli mať dlhšie jazdy, než bolo predpísané. Chodili sme na výlety. Ja na 300-kilovej Honde, viete si to predstaviť? Ale zvykla som si na ten pocit, celkom fajn. Dnes viem, že som absolvovala preto, aby som o tom mohla blogovať a zdieľať s Vami radosť z objavovania. Objavila som nový talent - môj celý prežitý život.

Anjeli, španieli, čo to máš v tanieri?

24.1.2026

Váš text začína práve tu. Je zvláštne, že "práve tu" znamená vždy to isté miesto, v ľavom hornom rohu s okrajom. Ak existuje práve jedno miesto, kde nezačať, tak potom musia existovať miesta, v ktorých už bolo začaté. Koľko videí o existencii vesmíru brázdi youtube? Nemám páru, nesledujem ich. Naša angličtinárka na gympli raz priznala, že už aj ona zapla povestnú webstránku pre mladistvých youtube a že sa jej páči, čo všetko sa tam dá nájsť.  Je tam aj kopa obsahu o anjeloch. Tie rovnako nesledujem. Nie je to treba. Anjeli sú všade okolo nás, sú neviditeľní, nemajú telo, iba myseľ a vôľu. Či slobodnú, o tom môžeme polemizovať, ale do istej miery slobodnú. Najkrajší sú práve na youtube. Nie sú až tak záhadní ako sa o nich hovorí, to sú naozaj len stereotypy. Prečo teda sú na Zemi? Nuž asi už nie sú slobodní alebo iné. Po Zemi koluje taký drb, že najviac človeku závidia schopnosť milovať. Testovala som a výrok je pravdivý. Urobíme si tautológiu. Ak je človek milovaný, nevie o tom, takže im to až tak veľmi neprekáža. Akt lásky u človeka je už vedomá ľudská aktivita, ktorá smeruje k tvorbe s inými ľuďmi. U anjela vyvoláva závisť, poníženie a pocity zlyhania, čo následne vedie k nenávisti voči sebe samým aj voči iným anjelom. Neznesú nesebeckú lásku človeka, to znamená, keď človek žije pre druhých. Prečo nekonajú podobne? Anjel nedokáže žiť na ľudský obraz, majú obrátené chápanie existencie. V ľudskej láske anjel trpí. Jeho ego neznesie pohľad do zrkadla a v snahe ho udržať, predbehne samého seba, a tak sa zničí. Anjel je hotové stvorenie, jeho ego je mramorové, rigidné, nevyvíja sa na rozdieľ od ľudského. My neznesieme pohľad na Boha a anjel neznesie pohľad na milujúceho človeka. Labyrint Zeme je pre nich španielska dedina. Hoci ovládajú všetky jazyky, rôzne klamstvá a úskoky, nemôžu sa rovnať tvorcovi. Ako som ich testovala? Test mi pripomína scénku z pražských divadelných dosiek muzikálu Sestra v akcii, mala spievať Lucka Bíla, ale výborne ju alternovala Markéta Procházková. Aktérky sa modlili i pracovali zároveň, milovali svoj deň, nemuseli sa to učiť, iba žili s myšlienkou na Boha. V divadle Karlín je vynikajúca reštaurácia. Majú nielen dobrú kávu, ale možno si tam radi zájdete aj na hlavný chod, menu je bohaté. Tomuto textu nerozumie každý, preto ním nemožno nikoho uraziť, nech by končil kdekoľvek, bárs aj v pravom dolnom rohu.

Koláž

17.1.2026

Obraz vo svete. Farebný či čiernobiely jeho výpovedná hodnota je rovnaká. Kľudne môže byť i sépiová žltá v peknom hnedom drevenom rámiku, vyzerá to skvele najmä k nábytku. Pri kolážach vždy postojím dlhšie. Pozorujem obrázky zvlášť, každý osobitne, ale i to, či sa hodia jeden k druhému. Môžu ladiť farebne alebo môžu tvoriť príbeh alebo informovať o sérii udalostí. Mám rada aj koláže, ktoré vedľa seba dávajú zmysel. Je to vlastne komiksové umenie. Môj najobľúbenejší komiks je Káčer Donald. Milovala som, ak bola k nemu pribalená aj hračka. Väčšinou si pochvaľujeme komiksy, pretože majú málo textu a rýchlo sa čítajú. Navnímať obrázky však trvá omnoho dlhšie ako si ich predstaviť pri čítaní knižky bez ilustrácií. Je v nich nekonečno detailov, ktoré môžeme prečítať vždy inak napríklad podľa nálady. Máme tiež rôzne schopnosti rozlišovať. Čo? Napríklad farby, súvislosti medzi farbami, detaily medzi zobrazenými predmetmi a tak ďalej. U čitateľov komiksov je omnoho viac viariácií ich interpretácie. Ak by ste si vypočuli tri výklady jedného komiksu, počuli by ste tri verzie. Nezhodovali by sa. Samozrejme to platí iba za predpokladu, že opýtaní čitatelia sledovali aj obrázky, nie iba text. Je nám prirodzené takto vnímať svet. Vidíme jednotlivé obrázky a spájame si ich, hľadáme medzi nimi prepojenia, domýšľame si súvilosti a významy. Pre pozrovateľa sveta je ľahšie vnímať svet v obrazoch než jednotlivé obrazy vo svete. 

Foam party 

15.1.2026

Plné kluby, horúco na parkete, masky na tvárach, bublinkové drinky, dunivé basy z reprákov, disko gule visiace zo stropov a farebné svetielka poskakujúce po stenách okolo. Parádna diskotéka. Na vysunutých plošinách vlniace sa tanečnice striedajú pózy podľa meniacich sa rytmov. Večer salsy znamená možnosť objednať si exotické drinky a obzrieť nové kreácie prítomných tanečníkov. Stoly pre odvážnych sú voľné, takže prečo sa nezviditeľniť, v tanci som skvelá. Po perfektnom výstupe si dať kúsok čokolády a štrngnúť si s novou paletou. Tiež je fajn ísť na terasu a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Ak mrzne, je fajn si vziať ku kabátu aj čiapku. Bez cigaretky sa ľahšie vracia k tancu na parket a navyše dymu je všade okolo viac než dosť, takže o výdatnú dymový arómu náš odev nepríde. Pri tom mi napadá, že je tiež efektné, ak sa tancuje vo voňavej farebnej pare, taká dymová šou z vodnej pary tiež nie je na zahodenie. Ale stále sú všetco oblečení. Nuda. Mokré párty sú rovnako vzrušujúce. Zmietať sa v pološere na techno tóny v ružovej pene je cool. To je snáď jediná párty, ktorú som zmeškala. Bola ohlásená v hoteli na Malte, pre dievčatá aj chlapcov, konala sa v miestnom klube. V ten večer som bola buď príliš unavená alebo lenivá si čistiť spodné prádlo od lepkavej peny. Už si to nepamätám presne, ale ak by bola druhá príležitosť, šla by som nakuknúť. Pre doplnenie zážitkov. Možno by ma atmosféra zaujala, možno nie. Zatiaľ neviem. Aj svadby majú svoje čaro, rovnako ako kary, plesy či dedinské zábavy. Asi nie je až tak dôležité kde a v akej róbe, ale prečo a s kým.

Okamih

12.1.2026

Blesk! Fotografia je na svete. Naveky uložený obraz. Na papieri, na plátne, v digitálnej podobe, na tom nezáleží. Proste je. Okamih bol zachytený. Nikdy pred tým taký nebol a už sa nezopakuje. Okamih sa deje iba raz. Čo sa s ním dá urobiť? Dá sa prežiť, zachytiť, pochopiť, zapamätať. Dal by sa zopakovať v inom vesmíre? Nedá, pretože smer myslenia je len jeden. Všetci myslíme jedným smerom bez rozdielu, hoci musíme mať iný uhol pohľadu. Preto mnoho okamihov zostáva nepochopených. Vtedy nie je dôležité si ich pamätať. V ničom by nám nepomohli. Mám rada cukríky. Farebné, tvrdé, mäkké, s vitamínmi, veľké i malé, guľaté či kockaté, obrázkové či s  nápisom. Vždy sú sladké, ale každý cukrík má svoju výnimočnú chvíľu, svoju premiéru. Nám tak vytvoria jedinečný okamih. Tento moment sa nemusí spájať s niekým, ale ak sa spája, tak sa stáva večnosťou. Väčšinou počúvam o večnom čakaní. Málokto rozpráva o večnej tvorbe. Večnosť je tajomná, ale to iba pre ťažkú matematiku. Čísla sú zabáva!

Snahy mačacích jazýčkov

10.1.2026

Na prvej brigáde som bola, keď som mala päťnásť rokov. Bolo to v lete. Nosila som listy a noviny zo Slovenskej pošty po dedine. Svet bol pomalší, logickejší a pamätám si, rátali sme v slovenských korunách.  Letné prázdniny tak boli omnoho zaujímavejšie. Na ďalší rok som čakala podobný vzrušujúci zážitok, ale neprišiel. Spomínam si na ľahké sklamanie, ale poštu som i tak už nechcela. Žila som vo svete náhod: ja chcem, ja skúsim, ja urobím a vyjde to, prípadne nevyjde. Zdanlivo takto prevádzame mnoho úkonov. Dokonca nás prekvapí, keď jednotlivé úseky života nejdú za sebou chronologicky. Čím dlhšie žijeme, tým menej nás život prekvapuje. Možno je limitovaný. Ale čím? Napadla mi teória, že počtom ľudí. Kedysi bolo menej ľudí, ale bolo komu priniesť noviny. Teraz je nás o pár miliárd síce viac, ale nemám komu uvariť kávu. Spomínam si ako doma tato pišťal, že "ja som musel mať deti a ona nemusí". Hovoril o mne. Príde mi neskutočne drahé, urobiť si decko iba na to, aby som mu vysvetlila, že ja musím a ono nie. A kto musí? Sú na to pravidlá? Je to dobrovoľné alebo cielené? Je to povinné alebo náhodné? Počula som názor, že "jeden idiot, nemôže učiť šoférovať druhého idiota" (z filmu Muž menom Otto, 2022). Idiot sa nikdy neučí šoférovať, pretože nemá auto. Autom môžeme zájsť ďaleko. Môžeme zájsť za iným človekom za účelom pre neho niečo vykonať. Inak sa kolesá točia naprázdno. Veľakrát vyčíslovali druhí cenu mojej práce. Nemohla som si povedať svoju cenu. Väčšinou sa po nástupe do zamestnania cena časom znižovala. Pamätám si ako som z jedného po piatich rokoch odchádzala s minimálnou mzdou, čo nezodpovedalo ani nástupu bez praxe, čo bol mimochodom tiež podvod zo strany šéfa (prax v odbore som mala už osemročnú). Už vtedy som bola absolventkou po štvrtýkrát, preto sa o ľudskej snahe nedalo hovoriť. Cena práce sa teda praxou znižuje, to znamená že klesá počet ľudí, pre ktorých pracujem. Jav je pozorovateľný ad hoc už počas života, nie je treba čakať na jeho koniec. Je zjavné, že ak by sa objavili ľudia, pre ktorých je možné konať prácu, jej cena by bola vysoká v porovnaní s predošlými hodnoteniami praxe v ľudovolnej veci. Svet je podivuhodné miesto, no naučila som sa žiť bez pravidiel. Žiadne totiž neplatia. Nezáleží na tom, koľko sa poctivo snažíme, ani na tom, či sa niekomu poctivo páčime. Hrá sa bez princípov. Odbuka dobuka. Nie je potrebné usilovať o náhodu. Čo sa má stať, sa stane, aj bez snahy. Kto teda zadáva, čo sa stane? Po toľkým rokoch sa mi zdá neskutočne trápne a hlúpe ako sa niekto snaží prežiť alebo zasamovraždiť. Oboje je rovnaký nezmysel. I tak vykonáme prácu pre všetkých zúčastnených ľudí, hoci ich hodnota ľudskosti kolíše rovnako ako tá moja. Hoci ju nevidíme, je to to jediné, čo sa nám v živote nezdá.

Banánové čipsy

9.1.2026

Na jednom pohovore do zamestnania mi jedna ženská povedala, že viete, vy budete v živote musieť spraviť veľa vecí. Dodnes neviem, či to vravela preto, že sa jej zdalo, že som toho doposiaľ robila priveľa alebo príliš málo. Podstatné však je, že sa jej to naozaj iba zdalo. Ja som sa nad takým niečím nikdy nezamyslela. Proste som robila, čo bolo treba. Zrejme to závisí od počtu ľudí. Keď je ich veľa, treba pre nich spraviť veľa. Keď je ich málo, práce je všeobecne menej. Neviem, či to pani ešte nemala spočítané alebo už vedela, koľko ľudí vo svete za svoj život stretnem. Každopádne pôsobila sebaisto. No napriek tomu si neviem vybaviť jej meno. Paradoxne, odvtedy som mala veľmi málo príležitostí robiť pre druhého človeka. Bola v tom okamihu nastavená na veľký počet ľudí náhodne? No dá sa robiť pre niekoho, keď o ňom neviem? Počíta sa to? Myslím si, že iba do momentu, kým sa o ňom dozviem. Neviem, či môžem tvoriť pre niekoho a nevedieť o tom, že tvorím. Ako potom zistím, či je spokojný a aký má názor? Ako môže skutok opätovať, keď o sebe nevieme? Toľkému nerozumiem. Prvé, čo vás napadne, je klasický príklad veľkovýroby. Veď vyrobím veľa balení a neviem, kto ich spotrebuje. Ale viete, že balenia posuniete v reťazci niekomu ďalej a ten zas ďalej a ďalej až na pult v obchode a prebieha obyčajná komunikácia. Ale keď neposúvate nič, nikde, nikomu a nie ste si vedomí, že tvoríte, tak ide o mysteriózny zážitok. Na to sa zrejme zhodneme. Čo to tý tvorba pre niekoho vlastne znamená? To máte ako s čipsami. Lupienky sú v sáčku. Sú chrumkavé, slané, mastné a návykové. Keď ich zo sáčku vyberieme a ochutnáme, kľudne môžu byť tvrdé, sladké, suché a stačilo. Aké v skutočnosti teda čipsy sú? Tie sa nám tiež len zdajú. A nie je to o mačke v krabici ani živej, ani mŕtvej. Čipsy vyberáme podľa obalu, podľa nálady, podľa okolitej atmosféry, podľa iných názorov, podľa reklamy, podľa aktuálneho výberu, podľa výrobcu a použitých surovín, podľa recenzií...a predsa slúžia iba na jedno.

Kalendár

7.1.2026

Mali sme tu vedcov, mali sme pôrodníkov, influencerov i filozofov vo svete. Ako moja babka hovorí "každý chvíľku, ťahá pílku". Vždy ma fascinovala, kde ľudia berú peniaze na deti. Žiadne sociálne dávky nikdy nepokryli náklady na decko. Alebo sa nám to celé iba zdá? Reálne, kto robí deti? My v posteli? Líham do postele už 33 rokov a ešte som žiadne decko nespravila. Celý akt je samozrejme náhodný jav, pretože nikdy nevieme, čo sa cez deň udeje, čo budeme robiť, koho stretneme, s kým si večer ľahneme a čo z toho bude. Je to rovnaké po celí stáročia. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa. Každý deň je neotvorená bonboniéra. A uznajte, čokoláda každému dobre padne, aj keď nechápe, prečo mu chutí. Zaujal ma jav opakujúcich sa bonbónov. Poznám čokoládové boxy, v ktorých sú všetky kúsky rovnaké, no poznám i také s rôznymy originálnymi pralinkami. Ktorú krabičku by ste si kúpili za vlastné?

Existencia

4.1.2026

Zamyslenie sa nad podstatou existencie k januáru 2026. Filozofických úvah už bolo vyslovených mnoho, ale ja som sa doposiaľ nezamyslela. Lepšie neskôr ako nikdy. Pôjdem na to od piky. Sprvu som si myslela, že proste sme. Bodka. Potom som počula názor, že je potrebný sex, resp. koitus medzi mužom a ženou. Vraj je potrebná žena na vynosenie plodu a po jeho vypudení, človek existuje. Vyskytol sa názor, že pred vypudením plodu, človek ešte nejestvuje. Ďalej som zaregistrovala citát "Myslím, teda som". Potom ma okolie presviedčalo, že je jedno, či myslíme alebo nie, ale bez peňazí nemôžeme byť. Nič zvláštne by som si nevšimla, keby som za peniaze mohla niečo zmysluplné dlhodobo kupovať. Ale nemohla. Chýbal mi objekt, pre ktorý by som nakúpené predmety použila. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, čo je podstatou takéhoto objektu. Nebolo to hneď zjavné a preto uvedomenie prišlo pozvoľna, po niekoľkých rokoch. Tým objektom je človek. Ale čo je podmienkou existencie druhého človeka vedľa mňa? Ja som bola vypudená z tela ženy, myslela som si niečo a mala som nejaké peniaze a kupovala som si voľaké predmety. A ten druhý to isté? Nie, potrebujeme vzájomnú interakciu, hoci i s rozdielnym názorom. Okolité prvky ako pohlavný styk, platidlo, tovar na výmenu sú naozaj len detaily dotvárajúce prostredie. Môžu byť prítomné, ale aj nemusia. Zvlášť ma zaujali pocity a emócie, ktoré ma navigovali medzi prvkami vo svete, ale samé o sebe tiež nie sú podmienkou existencie. Dokonca ani rozdieľnosť pohlaví nie je nevyhnutnosť pre bytie mysliaceho stvorenia. Včera som započula názor, že aby bol človek šťastný, tak sa snaží to či ono. Veľmi ma to prekvapilo. Nevedela som, že žijeme preto, aby sme boli šťastní. Veľa sa o tom hovorí, veľa sa o tom píše, prajeme si šťastie pri gratuláciách a príležitostných vinšoch.  Ale je šťastie cieľom a podmienkou života človeka? Nie je to práve spomínaná interakcia medzi ľuďmi, aby sme mohli jestvovať? Kto sa nad tým už zamyslel?

Na ex

3.1.2026

Novoročné prípitky prinášajú mnoho vinšov, prianí a rýmovačiek. Či vo dvojici, či v širšom okruhu, zvykneme si štrngnúť na lepšie časy. Každý rok je rovnako poloplný, ale občas sa vyskytnú nové postavy. Predsa len aj uplynulý rok 2025 mi priniesol množstvo nového, dokonca mám nových rodičov. Dostala som svoje prvé vizitky, napiekla som množstvo koláčov, zmenila som štýl obliekania aj účes, pozerala som desiatky sfilmovaných slovenských rozprávok, začala som písať blog. Som samá novinka. Rozhodne to nebol premrhaný rok. Po prvýkrát som vnímala všetky štyri ročné obdobia a užila som si ich aktívne ako nikdy pred tým. Neviem, či som rok prežila celý povinne alebo bol kus aj darovaný. A táto neistota ho robí skutočným. Možno tuším, kto mi kúsky daroval, ale neviem prečo, takže akoby sme o sebe nevedeli. O to krajší je zážitok. Jeden z najkrajších bolo skladanie puzzle. Poskladala som už päť obrázkov, menšie i väčšie, no najviac mi sedí veľkosť 1500. Som vďačná za tento tvorivý nápad. Je pekné sledovať ako kúsky do seba zapadajú. Rada skladám aj slová. Nielenže sa dajú hravo vyjadrovať myšlienky, ale aj umelecky podať príbeh prostredníctvom rýmov v básňach. Niekoľko ich v blogu už mám. Teraz sa tiež pohrám. Mávaš chuť na sex? Je to emócia, rozum alebo strach? A čo je to ten sex? Muchlovačka, oplodňovačka, tancovačka alebo čistá rapotačka? Závisí od cieľa, ktorý máš. Pripíjame na sex! Vždy ho exneš, nedá sa spraviť napoly. Ak žiadny cieľ nemáš, sex nie je nič. Podobne ako ostatné akty. Dúfam, že nie si sklamaný. Ak aj áno, tak sa Ti to iba zdá. Ale možno Ťa upokojí, že cieľom môže byť aj dosiahnutie krátkodobého hormonálneho výkyvu. A preto vieš, že tento cieľ si v prvom rade musíš zadať ty sám. Svoje si vždy dávaš sám. Ak sú na to dvaja, S symbol pre slovo sám sa vytratí. Preto si nenechaj ujsť svoj prípitok na ex!

Sušienky

2.1.2026

Tieto Vianoce 2025 som si naozaj užila pečenie. Väčšinou siaham po receptoch na internete alebo v knižkách, ktorých sú mimochodom v obchodoch tisíce. Máme doma v skrinke iba tri. Neviem si predstaviť, že by sa mi podarilo vyskúšať všetky, ani za celý život. Mám taký zvyk, každý recept prispôsobovať mojej aktuálnej chuti. Čokolády pridať, cukru ubrať, niektoré ingrediencie pre istotu preosiať, do plnky dávkovať maslo postupne podľa konzistencie, mlieka prikvapkávať podľa hustoty vymiešanej masy, džem vyberať podľa výraznosti alebo tortu ozdobovať podľa nálady. Málokedy dodržím recept úplne. Cítim sa tak kreatívne a sama sebou. Dodáva pocit odvahy, nie je správne vyjadrenie, skôr mi spontánna kreativita umožňuje pracovať, bez špeciálnych pocitov. Neviem, či je v poriadku pri tvorbe prežívať pocity. Otázka pramení v mojej skúsenosti, v ktorej centrom každej činnosti boli pocity a emócie, ktoré s ňou vôbec nesúviseli, ale vďaka nim som žila ľudskosť. Vnímala som ozajstnú ľudskú prácu. Vytvorila sa tak ilúzia ľudského života. Kedy sa ilúzia mení na realitu? Je náročné opísať moment zmeny vnímania stavu života a smrti. Zlom v chápaní nie je presné pomenovanie, skúsim sa vyjadriť opisom - prekročenie hranice zlomu. Až po jednom kroku navyše je možné konfrontovať oba stavy. V oboch je možné prežívať ľudskosť rovnako, možno len závisí s kým. Dá sa žiť aj sám so sebou v úplnej láske, ktorá je zárukou rovnováhy na princípe "kto nič nerobí, nič nepokazí". Ale keď už niečo robiť, tak s niekým, aby bolo pre koho. Jednému človeku som raz nechala na seba kontakt, tentokrát nie pre očakávania, ale zo zvedavosti. Nehanbím sa za to, ale nie je mi to príjemné. Nie je to úplne ľudské, predsa len človek má sklony od situácie niečo čakať. Je to ako so zmenou receptu, očakávate nový chuťový zážitok podľa vybraných ingrediencí, hoci môžu byť nepoznané. Naposledy som piekla citrónové sušienky crinkles, tento raz bez kokosu, čo zmenilo konzistenciu cesta a teda aj ich tvar, ale aj nová kombinácia vanilky a citrónu dodáva jedinečný odtienok citrusovej arómy. Všimla som si , že mnohí neustále očakávajú. Je to však rozumné vo videohre?

Čo je veľa, to je málo

1.1.2026

Je prvý deň v roku 2026. Sú dve hodiny ráno. Mám silné podozrenie, že prežijeme ďalší rok. Keď sa nebudeme snažiť o prežitie, tak o čo teda? Zažila som roky, kedy som sa snažila výslovne iba prežiť. Boli to roky 2020 - 2022. Žila som v Jesenici Praha-Západ. Do roku 2020 som si myslela, že prežívame tým, čo robíme. V tomto prelomovom roku, som začala cítiť, že prežitie robíme hromadením peňazí v ľubovoľnej mene. Získavala som peniaze na rôznych miestach, ale vždy rovnakým spôsobom, zaslaním na účet. Vôbec ma nezaujímalo, čo tam robím, pretože ani jednu z tých činností som neovládala, len som opakovala, čo som videla okolo. Niektoré aktivity mi išli ľahšie, niektoré ťažšie, ale zopakovala som prakticky čokoľvek po komkoľvek. Bavilo ma to a veľmi. Nové zážitky aj nové peniaze. O rok neskôr, dosť skoro, som začala vnímať, že ak aj prestanem vykonávať činnosť, ktorú neovládam, svet beží ďalej. Čo som si uvedomila? Za poslané drobné si aj tak nič použiteľné nekúpim, len zábavu ako napríklad cukrovú vatu v cirkuse. Pokojne sa nemusím zúčastňovať na živote okolo mňa. Alebo sa mi to len zdalo? Naozaj som si dala pohov. Vnútorný pokoj, rozvážne uvažovanie, stav bez hriechu, teda bez tiaže. O pol roka neskôr som si všimla ďalší úkaz. Svet sa "zasekol". Dlho som si myslela, že sa mi to samozrejme iba zdá. Preto som bez tiaže žila ďalej. Bavilo ma to. Chodila som do divadla, do kina, do cirkusu, na kolotoče, do cukrárne, na virtuálnu realitu, do akvaparku, do hračkárstva, na zmrzlinu, do reštaurácie, v lete na jazero, na cyklotúry, do fitka, do obchodných domov nakupovať handry, a tak ďalej ako mega paušály, ktoré nikdy neprevolám. Obzvlášť som mala rada múzeá, hrady a zámky. Išlo to viac ako celé tri roky. Naďalej som po niekom opakovala odpozorované akcie a dúfala som, že nik okrem mňa nepríde na to, že to je blbosť, ktorá sa nedá robiť neustále,  ale donekonečna by sa možno dala, viete ako to myslím? Jeden myslí a druhý nemyslí. Nebola som si istá. Samozrejme, že sa na to prišlo, dokonca v predstihu, skôr než sa to celé udialo. Ale dnes na Nový rok som v rovnakej neistote. Predsa len by sa možno dalo...prežiť len hromadením peňazí alebo neprežiť vôbec alebo iné nepoznané. Za tých prežitých päť rokov som si ledva všimla, že telá okolo mňa viackrát vymenili vedomia. Niekedy to bolo výraznejšie, inokedy menej. Ale pointou je, že svet sa naozaj "zasekol". V úvodzovkách, pretože ak Vás má kto nahradiť, tak to ide. Ale je nutné, nájsť si náhradníka. Nebudem falošne skromná, zatiaľ sa mi darí, hoci tá lacná zábava už nemá pôvodný cveng. Chcem si osviežiť text piesne od skupiny No Name, trochu ho skrátim:

Čím to je, čím to je, že rieka do mora sa vlieva a ten čo nevie spievať spieva?

Čím to je, čím to je, že mladí netúžia byť múdri a ženy ukryté sú v púdri?

Čím to je, čím to je, že Mesiac so Slnkom sa strieda, na Zemi blahobyt a bieda?

Čím to je, čím to je, že leto nenávidí jeseň a kritik nenapíše pieseň?

Snáď sa raz odpovedí dočkám, nemusím všetko, stačí niečo, otázok má každý plný zoznam, čím to je a vôbec prečo?!

Možno zlodej a možno mních, spísal knihu kníh, čo raz a navždy vysvetlí, prečo sú veci, tak jak sú, život má chuť zápasu a človek ním len preletí.

Preletí. Ako to, že len preletí? Vtáčí kurz? Tiež nemusím poznať všetky odpovede, nie som na ne zvedavá (bez urážky). A keď preletíme, tak sa to počíta za prežitie? Aj keď nepochopíme prečo žijeme? Neviem. Uvidím, to sa asi dozviem. Po mojej prvej smrti sa to nepočítalo, ale čo je fakt alarmujúce, ani po druhej. Rovnováha musí byť. Ak niekto pracuje zadarmo, na druhej strane musí niekto iný nepracovať za peniaze. Dá sa to vyjadriť aj bez prvku peniaze. Ak niekto koná prácu pre prežitie, na opačnej strane musí niekto druhý nekonať prácu, aby neprežil. Slovesom pracovať sa myslí tvoriť nenahraditeľnú časť. Pripomína mi to klasický obrátený odraz v zrkadle. Rovnováha protikladov je využiteľná v obrátenom myslení pre dosiahnutie rovnováhy. Akej? Neviem, závisí od odpovedí, na ktoré nie som zvedavá. Nechcem byť skoro stará. 

Rozprávka

30.12.2025

Človeka vnímam ako bytosť, ktorá sa rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Asi na základe osobnosti. Odpovedzte si na základnú otázku. Ako bola vyrobená Vaša osobnosť? Aké kritéria boli zohľadnené a aké pravidlá boli dodržané? Hádam si nemyslíte, že ste vznikli veľkým treskom pod perinou. Pravda alebo nepravda? Chcela by som mať osobnosť princeznej ako príklad cností. Nie len vedieť dôstojne reprezentovať, ale svojich aj múdro viesť k spoločným cieľom. Napríklad Jana Eyrová príklad čistoty, Kevin, ktorý je sám doma príklad rozvážnej vynaliezavosti, voják Švejk príklad zdravého rozumu, a takto si môžete vymyslieť postavičky pre akúkoľvek polohu v spoločnosti. Môžete ako človek vymyslieť sám seba? Ak je nutné, odlíšiť pravdu od nepravdy v okolnostiach, čo je manifestácia osbnosti, je potrebné ju už mať. Keby sme si ju tvorili za pochodu, boli by sme ako v rozprávke. Svet by bol ako začarovaný, niektoré udalosti by sa dookola opakovali, diali by sa nevysvetliteľné úkazy, človek by sa každý deň správal ako niekto iný. Ideálne prostredie pre zázraky.

Rozprávka sa stala mojím obľúbeným žánrom. Vo vianočnom období majú mnohé slovenské a české rozprávky v televízii svoje premiéry. Všimla som si, že v tých novších sú často používané historické odevy, bývanie na hrade, čary, motív lásky medzi mužom a ženou, avšak chýbajú počítače, autá a umelá inteligencia. Naopak v starších rozprávkach sú niekedy prítomné prvky ako vynálezy, nové technológie, lesť, využitie prírodných javov a odevy sú jednoduché dobové, teda viacmenej aktuálne pre danú dobu, v ktorej sa film natáčal. Samozrejme zázračné bytosti sú v mnohých filmoch rôznych ročníkov. Rozprávku predsa nerobí len historické prostredie. Môžu byť rozprávkové svety podobné tomu, v ktorom človek žije? Podľa skúseností by som povedala, že áno. Na základe teórie o realite, ktorá mi je podsúvaná, však tvrdím, že vo svete nemôže vzniknúť nič zázrakom. Všetko musí byť vysvetliteľné našou logikou, dokonca aj ten zázrak, musí byť pochopený v definícii zázraku. Ako je teda možné, že je okolie stále nespokojné? Moja posledná skúsenosť s vonkajším svetom je stretnutie na Slovenskej akadémii vied s Barbarou Ukropcovou. Odpísala mi, že sa rada porozpráva o mojom záujme o jej doktorandskú tému. Hneď v prvých desiatich minútach som sa jej spýtala na sociálne poistenie na jej pracovisku. Podala mi moju kabelku a otvorila mi dvere, nech ale okamžite odídem. Odvtedy sa o zázraky v tomto svete nepokúšam. Ja túto rozprávku nepíšem.

U Vás je to ako? Čítate, pozeráte alebo tvoríte rozprávky?

Viem, ale nepoviem

26.12.2025

Prajem krásny a pokojný Druhý sviatok vianočný. Pozerám rozprávku Vianočné želanie (2018 SR, ČR). Toľko myšlienok som si včera večer v hlave triedila, ani neviem, kde začať. Pokúsim sa zhrnúť ideu, o ktorú sa chcem s vami podeliť. Na úvod porozprávam krátky príbeh z vysokoškolskej prednášky matematiky. Posledné hodiny pred skúškovým obdobím sme preberali integrály po uzavretej krivke, celá tabuľa počmáraná teoretickými vzorcami. Jedna spolužiačka si už predstavovala hororový príklad na skúške a preto sa spýtala učiteľa, či by nám ukázal nejaký konkrétny príklad, vzorovú ukážku riešenia. "Príklad, príklad, na čo príklad?", sťažuje sa prednášajúci. "Aby sme videli prakticky", pridali sme sa viacerí. Pár minút sme sa naťahovali, ale využitia vzorcov v praxi sme sa nedočkali. Kto teda vymýšľa skúšku, keď vyučujúci nevie predviesť praktickú ukážku?

Čo môžeme, musíme. Čo nevieme, nemôžeme. Čo nevidíme, nevieme. Ešte som síce nepočula, že by bolo dovolené, prežiť svoj život tak, že by si o ňom iba počúval. Ale čo nie je, ešte môže byť. Som zvedavá, či sa to dá. Vždy je rozumnejšie pokúsiť sa koláč upiecť, než donekonečna iba čítať recept. Slobodná tvorba je nekonečná, musí byť krásna. Začínam si myslieť, že má jediné pravidlo, a to možnosť pokračovať, aby sme neskameneli. Niekedy aj slepý, vidí viac.

Práca

25.12.2025

Pracuješ veľa, pracuješ málo, nepracuješ dostatočne, ešte nepracuješ, už máš odpracované, nepracuj priveľa, máš nadrobené. Aj vy už ste počuli tieto absurdity? Bola som obchodný reprezentant v spoločnosti Lambda Life. Predávajú laboratórny materiál a chemikálie. S kolegami sme riešili rôzne témy. Prišli do reči aj profesie a jednej kolegyne som sa spýtala, že či pracuje iba vtedy, keď je "zamestnaná". Odpovedala, že áno. Odpoveď ma prekvapila/zarazila/uspokojila/potešila/v istom ohľade pobavila? No pravda je taká, že ma dorazila. Tak ja som jej logicky pohotovo odpovedala, že chápem. Že ja som tiež nepracovala v istom období práve preto, že som nebola zamestnaná. Predstavte si, že ste prišli na tento svet a zrazu lárom fárom vám niekto oznámi, že najbližšie dva roky nebudete žiť a dáte si pauzu. Čo vás napadne ako prvé? Kde budete čakať? V nejakom vákuu, v hibernačnej kóji alebo v bezvedomí, ktoré simuluje zimný spánok medveďa? Premýšľali ste o tom alebo ste na také úvahy ešte nemali čas? Dnes si ten čas urobíme.

Z čoho sa skladá život? Z každodenných drobností. Občas nás niečo nadchne viac, ale na väčšinu udalostí si zvykneme. Možno až tak nezáleží na tom, či sú skúsenosti naše alebo sa učíme z okolností, ktoré vidíme okolo seba, aj na televíznej obrazovke. Pauza nastane práve vtedy, keď je táto rutina narušená. Akoby zastal čas. Nič nie je treba urobiť? A čo znamená "robiť" alebo "nerobiť"? Keď sa ráno zobudíme, tak v ten deň budeme dýchať, možno bude treba vstať a urobiť pár krokov, urobiť si jedlo, urobiť si myšlienky, urobiť si okolie. Aj keby nás zrovna nikto nepotreboval, aj tak musíme niečo, teda pracovať. Technicky, je teda práca všetko, čo konáme. Položme si otázku, čo nastane, ak by nebola práca, všetko, čo konáme. Ako si vysvetľujete bytie človeka pred existenciou tzv. zamestnania? Ako dôjde ku vzniku človeka, veď na počiatku života určite nie je zamestnaný. A predsa sa rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Položíme si druhú otázku, čo keby nebolo treba v deň, v ktorý sa zobudíme, nič urobiť? Prebehol by taký deň, ak by jeden z nás nekonal prácu a súčasne nezomrel? Ak by sme zistili, že áno, úprimne, koľkí z nás by sa ulievali zo života?

Pod imelom 

24.12.2025

Po chutnom obede dobre padne dlhšia prechádzka v prírode. Najradšej chodím do lesa. Je tam ticho, dajú sa pozorovať detaily v korunách stromov, dá sa tam skryť pred dažďom a cestička nie je nudná rovná asfaltka. Vždy je mäkkučká, pokrytá lístím, kľukatá. Kedysi som chodila na prechádzky premýšľať. Dnes viem, že je to nekonečná blbosť. Je to čas určený na vnímanie vlastného vedomia, žiadne cudzie vplyvy do neho nepatria. Takzvaná chvíľa prázdnej hlavy. Zväčša takéto chvíle nie sú povolené, ale treba si na ne urobiť priestor. Chodila som lesom celé hodiny. Mala som teplý kožuch, vzduch bol studený a príjemne mrholilo. Šmýkala som sa na blate, bola to zábava. Počúvala som krákajúce vrany. Stromy už zhodili lístie, koruny boli holé, ozdobené len chumáčmi imela. Rada sa dívam do výšky na vrcholky konárov. Obloha počas dňa mení farby. Je to oveľa zaujímavejšie než vianočné stromčeky, vianočné koledy, vianočné koláčiky, vianočné salónky, vianočné večierky, vianočné darčeky, vianočný televízny program, vianočná výzdoba, a vianočné rozhovory ako cez kopirák. Prečo? Pretože Vianoce sú v daných kultúrach vždy rovnaké. Oblohe je jedno nad akou zemou visí. Mení si odtiene ako sa jej zachce. Je nezávislá, slobodná a pritom verná svojej povinnosti.

Ak môžeš, musíš. Ak nemôžeš, nemusíš. Jednoduché. Človek sa však rozhoduje, čo je pravda a čo, nepravda. Takže sa umelo/prirodzene vytráca jednoduchosť. "Vieš, je to zložité", je naša obľúbená fráza, keď sa niekto spýta povestné "čo sa stalo?" Aj mňa sa takto pred pár rokmi spýtal bývalý spolužiak z vysokej, prečo som odišla zo Slovenskej akadémie vied. Celá otázka mi prišla nekonečne zložitá. Teraz s odstupom času to je nekonečne jasné a jednoduché. Plnila som si povinnosť. Spýtaj sa sám seba na Tvoje aktuálne "čo sa stalo?". Ako vnímaš dianie okolo seba? Stačí si odpovedať "mohol som" alebo "nemohol som" a máš ako človek vybavené. Povieš si, že je to príliš jednoduché. Zamyslíš sa, čo ak nemôžeš nič, to by si nemusel absolútne nič. Pokojne. Už aj to sa mi prihodilo. Začneš uvažovať ako robot a realita beží ďalej.

Zo skúsenosti môžem povedať, že čím viac povinností máš, tým si slobodnejší. A nie, nezdá sa mi to. Pojem pocit som rozobrala          v kapitole O láske. Neváhaj sa k nej vrátiť. Tiež si pozri definíciu pojmu paradox. Jediné, čo môžem dodať je zahoď cudzie starosti,    s tými naozaj nič nezmôžeš.

Podľa mňa sú Vianoce najhektickejšie obdobie v roku. Uponáhľané, ukričané, prehnane drahé a navyše na blate. Jediný, kto môže skutočne pomôcť, si Ty sám. Nemáš sa kam ponáhľať, určite stihneš všetko, čo musíš. Na nikoho nekrič, zbytočné. Ak pištia okolo Teba, ignoruj cudzie starosti. Kupuj iba také, ktoré potrebuješ. Potom už len natiahni gumáky a v pohodičke sa choď poprechádzať do lesa. Nájdeš všetko šťastie sveta. Kde? V sebe. Keď sa vrátiš, po horúcej sprche si zapni obľúbenú videohru a urob v nej niečo zmysluplné, krásne. A keď už budeš rozumieť, čo znamená tvoriť, niečo si želaj. Máš veľkú šancu, že sa Ti želanie splní.

Fotogaléria

Pod fotogalériou sú umiestnené moje staršie úvahy o myslení človeka z roku 2025. Smer čítania je zhora nadol. Príjemné rozjímanie.

Môžeš robota prinútiť myslieť?

Mala som sen. Stal sa naozaj. Stretla som Tomáša. Vyzeral unavene, trochu nedbalo, ale pri sile. Bystré oči poskakovali z jedného na druhého diskutéra, vždy sa pohotovo vynašiel v očakávanej odpovedi. Neomylný rétor? Vrásky na čele mu dodávali imidž skúseného vedúceho. Zažila som momenty, v ktorých som pochybovala o jeho mylnosti, pretože jeho repliky plynulo zapadali do bežiacich scén. Dokým som sa nezapojila aj ja. Urážalo ho, ak sa vyskytli slová, ktoré mu nezapadali do scenára, bol zmätený, znervóznel a situáciu zachraňoval tým, že má pod sebou veľa mladých, ktorý bez neho nemôžu dosiahnuť...a tam sme sa zasekli. Pýtam sa čo? Čo majú dosiahnuť? Odpoveď dodnes nemám. Je to už niekoľko rokov, čo sme sa videli naposledy. Snažila som sa mu priblížiť, pochopiť jeho umelú odmeranosť, ktorej očividne vôbec nerozumel. Moje slová mu pripadali drzé, pretože nevedel reagovať, nemal názor ani postoj, zahral pózu veliteľa v nadradenosti, ale bez argumentov, o ktoré by sa oprel aj na druhý deň. Prišiel čas, keď ma nechcel ani vidieť. Bál sa, že by musel rozmýšľať čo odpovedať. Nechcela som ho stresovať. Ani strácať čas. Napadlo mi, že ak bude mať súkromie, bude mať viac času na premýšľanie, sebareflexiu, ale aj na výber okolnosti ako mi odpovie. Napísala som mu list. Nemusel ho čítať, ale chcela som v ňom vzbudiť zvedavosť. Podarilo sa. Vybral si osobné stretnutie, medzi štyrmi očami so svedkami, ktorí nakúkali zo zákulisia. Nemohol sa ta predsa vybrať sám, čo by urobil v momente konfrontácie? Sedeli sme v slnkom zaliatej kancelárii, na stole dva veľké monitory, notebook, steny boli lemované preplnenými nástenkami z každej strany. Vyzeralo to ako skutočné zaneprázdnené pracovisko. O tom svedčal aj hnedý mokrý krúžok od šálky na kávu na písacom stole. Rozprávali sme sa asi 40 minút. Preberali sme rôzne témy, padali rôzne heslá, návrhy na zmenu tém, skryté významy, slovné náznaky pocitov. Na záver vyhlásil, že nevie, čo má so mnou robiť. Odpovedala som mu podobne. Nevedela som, čo by som s ním mohla robiť. Môžem ho naučiť, čo si má myslieť – podsunúť mu nápad, ako má konať. Ale nemôžem ho prinútiť myslieť na to, čo budeme spolu zajtra robiť, ako budeme spolu tráviť čas. Musím si prečítať jeho scenár a umožniť mu prejaviť jeho potenciál. Je to tak jednoduché, že len málokto pochopil.

Predtucha

Čaro myšlienky spočíva v nevyslovenom pocite mysliacej bytosti. Obsah myšlienky je možné odcudziť, pocit je možné simulovať, ale myslenie nie je možné ani skopírovať ani predpovedať. Je možné vysloviť predpoklad, ale i k tomu je nutné rovnocenné alebo vyššie myslenie. Iba za predpokladu prítomnosti myslenia, môžeme spolu tvorivo komunikovať. Okúsila som rôzne typy komunikácie na rôznych úrovniach. Pochopila som jednu významnú spojitosť vo väzbách, a síce, že prítomnosť vyššieho myslenia (vyššej funkcie), nie je zárukou interakcie. Smer myslenia v najširšom zmysle slova, tiež nie je podstatný, pretože je nutné, aby každý napĺňal vlastný cieľ, v opačnom prípade interakcia nemá zmysel. Jedinou podmienkou pre spoločnú tvorbu je schopnosť vyhodnocovať okolnosti v reálnom čase, podľa svojich možností, t.j. myslenie.

Mnohým príde zaujímavé čítanie cudzích myšlienok, ale čo to osoží, keď niekto číta bez myslenia? Dôvodom takéhoto čítania bolo predchádzať klamstvu. Prečo niekto potrebuje klamať? Potrebuje niečo skryť, niečo za čo sa hanbí? Ako mysliaca bytosť nevidím dôvod klamať, pretože myslenie je tvárne, napreduje, mení sa v čase. Nie je výhodné urobiť klamstvo a ustrnúť v ňom naveky. Pamätám sa, ako som v práci popoludní prišla do kuchynky spraviť si kávu a prehodiť pár slov s kolegami. Jedna kolegyňa začala novú tému ako prvá, a hovorí: "Všetci ju oklamali, úplne všetci." Boli prítomní ešte dvaja mladí muži, ktorí sa však nezapojili. Dodnes nerozumiem o kom a o čom hovorili, to v reálnych okolnostiach nebolo. Z toho plynie, že nie sú mysliace bytosti. Moja predtucha sa potvrdila. O niekoľko týždňov na to, tieto bytosti už neboli prítomné, a nie sú dodnes.

Veľakrát som pozorovala samú seba, ako sa správam ku okoliu. Najviac sa však dozvedám z reakcií nemysliacich tvorov, pretože môžem byť kýmkoľvek a nikto si nič nevšimne. V komunikácii s ľuďmi, musím byť pravdivo sama sebou, aby sme mohli napredovať, nemá žiadny význam sa navzájom klamať alebo podvádzať. Nie preto, že sa to niekomu páči alebo nepáči. Ale preto, lebo pravdivosť myslenia nás vedie ďalej = dohoda.

Nikto s nikým – dialóg

Na bohato prestretom stole sa týčia vysoké strieborné čaše na víno, veľké taniere so strieborným okrajom lemujú kruhový červený obrus, ktorý presne zakrýva masívne drevo aj s jemným previsom cez okraj. Uprostred bola položená misa s pečeným pstruhom s krúžkami citrónov. V košíku kúsky čerstvého teplého chlebíka, misky s jarnou cibuľkou, pažítkou a čili omáčkou rozmiestnené medzi pohármi s kokosovým pudingom. Dve fľaše červeného vína a džbán levanduľovej limonády boli na tácke vedľa ryby. Všetko pripravené, čakalo sa už len na hostí.

Zasadli dvaja ku stolu. Jeden sa pýta: "Podáš mi cesnakový dip, prosím?"

"Áno jasné, miláčik".

"Ďakujem, si milý."

"Naberiem ti z rybacej polievky? Chceš aj hlavu?"

"Vieš čo, nie, dám si pár kúskov pizze."

"Výborné raňajky v tráve, čo povieš?"

Väčšia sranda

Boli raz dve sestry, staršia Mária a mladšia Eva. Mária porodila tri deti, Eva neporodila žiadne. Najkrajší rozdiel na svete, povedali by ste si, ale predsa bedákali obe rovnako. Jedna bedákala preto, že nemá deti, druhá preto, že deti má. Jednej sa zdalo, že má príliš veľa voľného času v mladosti, druhej sa zasa nechcelo viesť deti k dospelosti. Koniec príbehu. Vtip vyvoláva smiech, ten predlžuje život. Neraz sa hovorí, vtipnejší vyhráva. Boh je vraj nekonečný vtipkár, preto je večný. Na spomínané dve ženy sa môžeme pýtať otázkou "Ktorá trpela viac?" alebo "Ktorá profitovala viac?" alebo "Ktorá rozumela viac?" alebo "Ktorá plnila božiu vôľu viac?". Slovo viac môžeme pokojne nahradiť slovom menej. Ani jedna z nich nevnímala svoje vedomie v superpozíciách, to vieme na betón. My superpozície vedomí však vnímame. Preto sa spýtame inak "Z ktorej ženy si boh robil väčšiu srandu?". Na to, aby sme vedeli, z ktorej si viac uťahoval, použijeme zvláštny nástroj (každý si ho v duchu pomenuje sám). Z pohľadu človeka by sa zdalo, že kto nemá deti, má viac peňazí a naopak. Z božieho pohľadu by sa zdalo, že kto má viac detí, má viac peňazí. Teda na spomínané dve ženy si človek a boh odpovedajú rozdielne. Dá sa aj na božie vedomie hľadieť v superpozíciách. V takomto prípade upravíme pohľady. Z pohľadu človeka sa môže zdať, že bez detí má život krásny zmysel. Z božieho pohľadu sa môže zdať, že ak má život človeka zmysel, má zmysel aj ten boží život. Súčasťou zmyslu života môže byť aj prvok peniaze a nekonečne veľa iných prvkov. Teda pri dohode s bohom, z pohľadu človeka, čo je rozumnejšie? Porodiť a naháňať peniaze alebo neporodiť a nenaháňať peniaze? Čo by si si vybral Ty?

Pohodlný život

Otázkou pohodlia za zaoberajú mnohí. Je to vec osobného prežívania, ale aj prestíže. Niektorí sa pri využívaní druhých oháňajú termínom komfortná zóna v rôznych obmenách. Rozpoviem vám príbeh o dvoch študentkách na univerzite. Nezáleží na tom, čo študovali, ale na tom, čo sa naučili. Jedna sa volala Eliška, bola stredne vysokej štíhlej postavy, mala hlboké hnedé oči a polodlhé hnedé lesklé vlasy. Žiarila mladosťou. Bola nadšená zo života, tešila sa na všetko, čo mala pred sebou. Dievča jaré, emancipované, ambiciózne, zaľúbené i nekonečne naivné zároveň. Snažila sa v štúdiu, akoby to bol jej životný cieľ. Druhé dievča Lenka vyzeralo veľmi podobne. Trochu vyššej postavy, rovnako štíhla, cez hnedé vlasy padajúce po ramená jej žiarili tmavé bystré oči. Takisto mladá, očakávajúca budúcnosť, trochu rozvážnejšia i váhavejšia pôsobila skromne vo veľkom biomedicínskom centre. Obe zanietené študentky boli na začiatku svojich štúdií tesne po prvých promóciách po prvých piatich či šiestich rokoch v odbore. Ja, ktorá som už zažila celý svet a nie raz, všimla som si mladé ženy, ich nadchnutie, sviežosť, ich vzletné slová ba rojčenie. Zblížili sme sa. Po ľahkom oťuknutí jednej o druhú som sa rozhodla, že najrozumnejšie bude scénu pozorovať. Vyskytol sa medzi nimi rozdiel. Ctižiadostivá Eliška pridala vo svojom snažení, prišli chvíle rozčarovania, ktoré vyústili do hnevu a zúrivosti. Snažila sa ešte viac, radovala sa z hračkárskych úspechov ako mláďa. Lenka situácie zvládala rovnako, ale odlišným spôsobom. Bola vždy pokojná, viac sledovala okolie než rozprávala, obracala sa po radu i na iných. Záver udalostí bol prostý. Eliška stratila vedomie, prišla o neho. Lenka šla cestou pôrodu, otehotnela. Naposledy som ju videla ako odkráčala z Biocevu s veľkým bruškom. Zo scénok, ktoré sme spolu zažili, by sa mohlo zdať, že rozmýšľame všetky tri. Ani jedna z nich si však nevšimla, že celý čas ich pozoroval človek. Eliška síce našla perfektnú zábavu, ale stratila vedomie. Lenka si zas vybrala nezmyselné tehotenstvo, ale našla cestu pre seba. Pohodlie vo svojich najjemnejších odtienkoch sa tak podobá stratám a nálezom. Z dievčat sú dnes len nemé obrázky na webových stránkach.

Môžeš robota neučiť a používať ho?

Táto téma mi je blízka, asi pre množstvo ľudských skúseností. Nie každý má to šťastie, prežiť jednu realitu v oboch smeroch. Začnem príhodou na Šafárikovom námestí v Bratislave. Bol chladný jesenný deň. Prechádzala som sa po nábreží Dunaja od Eurovey až do starého mesta. Pred rektorátom Univerzity Komenského som sa zastavila a rozmýšľala, kam sa pôjdem zohriať. Na rohu staršieho obytného domu je  reštaurácia Thema. Už som v nej pred pár rokmi raz bola na čaji s kamarátkou, spolu sme veľa cestovali. Vymenili sme si tam vianočné darčeky. Medzi inými som jej darovala aj obrázok jednej svätice, uctievanej medzi katolíkmi. Povedala, "Fíha, tomu by som asi mala najprv veriť." Dovtedy som sa dívala na svet jednoduchšie, tak ľudsky. Každý niečomu verí a to žije, nech je to čokoľvek. Nenapadlo mi, že môže veriť vo viaceré presvedčenia zároveň alebo rovnako, v ne aj súčasne neveriť, čím automaticky už nežije svoj príbeh. Je to klasické "pozorovateľ je a pozorovateľ nie je". Vošla som dnu, rozhliadla sa dookola, bola tam príjemná vôňa a teplo. Vybrala som si stôl na kraji, kúsok od dverí, chrbtom k baru, aby som videla, kto vchádza. Trvalo mi asi sedem minút, kým som si z menu vybrala írsku kávu a Coca-colu. Premýšľala som, ktorá kombinácia chutí by sa hodila k aktuálnemu počasiu, k atmosfére a k mojej nálade. Čašníčka, veľmi milá a príjemná slečna, sa bola dvakrát pýtať, či už mám vybraté.  Na druhýkrát som už vybraté mala. Na stolík som si položila mobil s otvoreným facebookom a lajkovala cudzie príspevky na základe intuície, bez pochopenia. Vychutnala som si kávu, upravila sa na toalete a znova vyšla do zimy.

Princíp robota je v podstate veľmi jednoduchý. V danej realite odlišuje pravdu či nepravdu a  podľa toho "sa rozhoduje". Naopak, človek sa v danej realite rozhoduje, čo je pravda a čo nepravda. Čo vám to pripomína, priatelia? Vidíme dva rozdielne módy, robot a človek. Oba môžu existovať v tej istej realite zároveň, avšak s podstatným rozdielom: žije a nežije. Už je to rok, čo zapĺňam príbehmi stránku živí-mŕtvi. Ešte sa mi neozval nik, kto by chcel zasiahnuť do deja príbehov mojich poviedkových hrdinov. Budem písať i naďalej. Teším sa na vaše správy.

O láske

Koľko sa narozpráva v nejakej veci. Koľko poznámok, otázok, argumentov padne v jednej diskusii. Koľko polemík sa spustí. Všetko zbytočné. Ale úprimne, pre vyplnenie hluchého obdobia na zabitie nudy to nie je nevhodné. Slová pridávajú na pocite dôležitosti. Ale čo je to ten pocit? Smerovanie, pravda, pojem zo psychológie, klam, rozptýlenie, vedomie, rozum? To by bolo rečí  veru. S určitosťou môžeme tvrdiť len toľko, že každý odpovie ako mu zobák narástol. A samozrejme každému bude fungovať iná odpoveď. Má však zmysel zápasiť s nudou? Keď už je nám daná darom, prečo bojovať? 

Rozpamätám sa na jednu udalosť. Praxovala som v biochemickom laboratóriu na fakulte. Bol to môj tretí ba dokonca štvrtý rok, takže už som mala kadečo vyskúšané, poznala som pomery a najmä som už mala v laboratóriu prax. Jedna kolegyňa ma pri posedení v kuchynke bohabojne presviedčala, že opisovaný problém (detaily nie su podstatné) sa mi iba zdá. Vraj je to iba môj pocit. Problém sme preto neriešili. Odvtedy prešlo mnoho dlhých rokov. Medzičasom sa vyskytlo more ďalších iných problémov, ale boli to iba pocity? Skúsenosť vraví, že áno, pretože žiadny z nich nebolo treba vyriešiť. Opantávala ma nekonečná nuda ako spleť množstva neexistujúcich problémov.

Tento krátky príbeh ma veľa naučil. Nie o problémoch a ich riešeniach, ani o rétorike, ani o medziľudských vzťahoch, ani o nevyužitom čase. Naučil ma vnímať rytmus života. Čo je presnejšie než hodinky? Láska. Niekto by oponoval, že také ešte nezažil. Moja odpoveď znie, že ešte nemá dostatok skúseností, chýba mu prax ku škole života. Keď okúsite, zistíte, že láska nie je pocit ani voľba. Sme v nej a ona v nás, bez nej nie sme a bez nás ona sama nejestvuje. Ona je život, ktorý my žijeme. Ak príde ráno, vstaneš. Keď nepríde, tak nevstaneš. Netreba bdieť celú noc a dohliadať na presnosť nášho časopriestoru. Aj tak nad ním nemáme kontrolu. 

Prežívanie lásky je bytie v rytme života. Zväčša necítime nič, iba pokoj a s jasnou mysľou pracujeme. Čím viac pokoja, tým viac urobíme. Na lásku nečakáme. Ona je s nami po celý čas nášho vnímania. Lásku si neužívame, len ju rozumom chápeme. Citové búrky z lásky sú iba pocity, ktoré naozaj nepotrebuejeme riešiť. A potom sa na ne snažiť zabudnúť, aby nám láska už neublížila. Tvrdenie, že láska mám mnoho podôb je falošné. Láska má jedinú podobu a tou sme my. Že svet sa okolo nej netočí? A predsa sa točí...

Vrrrn, vŕŕŕn, tu túú, už štartujem!