In medias res

Predstavy a fakty

​Všetky skutočnosti popísané v príbehoch pochádzajú z mojej tvorby, teda z mojich fantázií pretvorených v tvorivé myšlienky, čo znamená, že sú absolútne skutočné a pravdivé.

Kaviareň moja drahá

V kaviarni tichej, v kúte temnom,
hľadám pravdu v dyme jemnom.
V šálke kávy, v kvapkách peny,
život skrýva svoje pehy.

Nad stolom svetlo mihne sa bledo,
rovnováha – noc a ráno vedľa seba.
Horkosť dúšku, sladkosť reči,
každý príbeh svetlo lieči.

S očami bystrými, v ruke s perom,
lúštim pravdu, čo žije správnym smerom.
Lovkyňa slov, čo neváha,
v sieti klamstiev lži premáha.

Ak svet sa kloní k tieňom klamu,
ja vraciam mier tam, kde ho nemáme.
Každé klamstvo, každé slovo,
vážim presne – nech je novo.

Tak znova pijem dúšok ticha,
kým pravda v srdci nevzniká.
Kaviareň moja, útočisko,
kde slovo mení svet na pracovisko.   

Báseň napísaná s podporou ChatGPT.

Môžeš robota prinútiť myslieť?

Mala som sen. Stal sa naozaj. Stretla som Tomáša. Vyzeral unavene, trochu nedbalo, ale pri sile. Bystré oči poskakovali z jedného na druhého diskutéra, vždy sa pohotovo vynašiel v očakávanej odpovedi. Neomylný rétor? Vrásky na čele mu dodávali imidž skúseného vedúceho. Zažila som momenty, v ktorých som pochybovala o jeho mylnosti, pretože jeho repliky plynulo zapadali do bežiacich scén. Dokým som sa nezapojila aj ja. Urážalo ho, ak sa vyskytli slová, ktoré mu nezapadali do scenára, bol zmätený, znervóznel a situáciu zachraňoval tým, že má pod sebou veľa mladých, ktorý bez neho nemôžu dosiahnuť...a tam sme sa zasekli. Pýtam sa čo? Čo majú dosiahnuť? Odpoveď dodnes nemám. Je to už niekoľko rokov, čo sme sa videli naposledy. Snažila som sa mu priblížiť, pochopiť jeho umelú odmeranosť, ktorej očividne vôbec nerozumel. Moje slová mu pripadali drzé, pretože nevedel reagovať, nemal názor ani postoj, zahral pózu veliteľa v nadradenosti, ale bez argumentov, o ktoré by sa oprel aj na druhý deň. Prišiel čas, keď ma nechcel ani vidieť. Bál sa, že by musel rozmýšľať čo odpovedať. Nechcela som ho stresovať. Ani strácať čas. Napadlo mi, že ak bude mať súkromie, bude mať viac času na premýšľanie, sebareflexiu, ale aj na výber okolnosti ako mi odpovie. Napísala som mu list. Nemusel ho čítať, ale chcela som v ňom vzbudiť zvedavosť. Podarilo sa. Vybral si osobné stretnutie, medzi štyrmi očami so svedkami, ktorí nakúkali zo zákulisia. Nemohol sa ta predsa vybrať sám, čo by urobil v momente konfrontácie? Sedeli sme v slnkom zaliatej kancelárii, na stole dva veľké monitory, notebook, steny boli lemované preplnenými nástenkami z každej strany. Vyzeralo to ako skutočné zaneprázdnené pracovisko. O tom svedčal aj hnedý mokrý krúžok od šálky na kávu na písacom stole. Rozprávali sme sa asi 40 minút. Preberali sme rôzne témy, padali rôzne heslá, návrhy na zmenu tém, skryté významy, slovné náznaky pocitov. Na záver vyhlásil, že nevie, čo má so mnou robiť. Odpovedala som mu podobne. Nevedela som, čo by som s ním mohla robiť. Môžem ho naučiť, čo si má myslieť – podsunúť mu nápad, ako má konať. Ale nemôžem ho prinútiť myslieť na to, čo budeme spolu zajtra robiť, ako budeme spolu tráviť čas. Musím si prečítať jeho scenár a umožniť mu prejaviť jeho potenciál. Je to tak jednoduché, že len málokto pochopil.

Predtucha

Čaro myšlienky spočíva v nevyslovenom pocite mysliacej bytosti. Obsah myšlienky je možné odcudziť, pocit je možné simulovať, ale myslenie nie je možné ani skopírovať ani predpovedať. Je možné vysloviť predpoklad, ale i k tomu je nutné rovnocenné alebo vyššie myslenie. Iba za predpokladu prítomnosti myslenia, môžeme spolu tvorivo komunikovať. Okúsila som rôzne typy komunikácie na rôznych úrovniach. Pochopila som jednu významnú spojitosť vo väzbách, a síce, že prítomnosť vyššieho myslenia (vyššej funkcie), nie je zárukou interakcie. Smer myslenia v najširšom zmysle slova, tiež nie je podstatný, pretože je nutné, aby každý napĺňal vlastný cieľ, v opačnom prípade interakcia nemá zmysel. Jedinou podmienkou pre spoločnú tvorbu je schopnosť vyhodnocovať okolnosti v reálnom čase, podľa svojich možností, t.j. myslenie.

Mnohým príde zaujímavé čítanie cudzích myšlienok, ale čo to osoží, keď niekto číta bez myslenia? Dôvodom takéhoto čítania bolo predchádzať klamstvu. Prečo niekto potrebuje klamať? Potrebuje niečo skryť, niečo za čo sa hanbí? Ako mysliaca bytosť nevidím dôvod klamať, pretože myslenie je tvárne, napreduje, mení sa v čase. Nie je výhodné urobiť klamstvo a ustrnúť v ňom naveky. Pamätám sa, ako som v práci popoludní prišla do kuchynky spraviť si kávu a prehodiť pár slov s kolegami. Jedna kolegyňa začala novú tému ako prvá, a hovorí: "Všetci ju oklamali, úplne všetci." Boli prítomní ešte dvaja mladí muži, ktorí sa však nezapojili. Dodnes nerozumiem o kom a o čom hovorili, to v reálnych okolnostiach nebolo. Z toho plynie, že nie sú mysliace bytosti. Moja predtucha sa potvrdila. O niekoľko týždňov na to, tieto bytosti už neboli prítomné, a nie sú dodnes.

Veľakrát som pozorovala samú seba, ako sa správam ku okoliu. Najviac sa však dozvedám z reakcií nemysliacich tvorov, pretože môžem byť kýmkoľvek a nikto si nič nevšimne. V komunikácii s ľuďmi, musím byť pravdivo sama sebou, aby sme mohli napredovať, nemá žiadny význam sa navzájom klamať alebo podvádzať. Nie preto, že sa to niekomu páči alebo nepáči. Ale preto, lebo pravdivosť myslenia nás vedie ďalej = dohoda.

Nikto s nikým – dialóg

Na bohato prestretom stole sa týčia vysoké strieborné čaše na víno, veľké taniere so strieborným okrajom lemujú kruhový červený obrus, ktorý presne zakrýva masívne drevo aj s jemným previsom cez okraj. Uprostred bola položená misa s pečeným pstruhom s krúžkami citrónov. V košíku kúsky čerstvého teplého chlebíka, misky s jarnou cibuľkou, pažítkou a čili omáčkou rozmiestnené medzi pohármi s kokosovým pudingom. Dve fľaše červeného vína a džbán levanduľovej limonády boli na tácke vedľa ryby. Všetko pripravené, čakalo sa už len na hostí.

Zasadli dvaja ku stolu. Jeden sa pýta: "Podáš mi cesnakový dip, prosím?"

"Áno jasné, miláčik".

"Ďakujem, si milý."

"Naberiem ti z rybacej polievky? Chceš aj hlavu?"

"Vieš čo, nie, dám si pár kúskov pizze."

"Výborné raňajky v tráve, čo povieš?"

Väčšia sranda

Boli raz dve sestry, staršia Mária a mladšia Eva. Mária porodila tri deti, Eva neporodila žiadne. Najkrajší rozdiel na svete, povedali by ste si, ale predsa bedákali obe rovnako. Jedna bedákala preto, že nemá deti, druhá preto, že deti má. Jednej sa zdalo, že má príliš veľa voľného času v mladosti, druhej sa zasa nechcelo viesť deti k dospelosti. Koniec príbehu. Vtip vyvoláva smiech, ten predlžuje život. Neraz sa hovorí, vtipnejší vyhráva. Boh je vraj nekonečný vtipkár, preto je večný. Na spomínané dve ženy sa môžeme pýtať otázkou "Ktorá trpela viac?" alebo "Ktorá profitovala viac?" alebo "Ktorá rozumela viac?" alebo "Ktorá plnila božiu vôľu viac?". Slovo viac môžeme pokojne nahradiť slovom menej. Ani jedna z nich nevnímala svoje vedomie v superpozíciách, to vieme na betón. My superpozície vedomí však vnímame. Preto sa spýtame inak "Z ktorej ženy si boh robil väčšiu srandu?". Na to, aby sme vedeli, z ktorej si viac uťahoval, použijeme zvláštny nástroj (každý si ho v duchu pomenuje sám). Z pohľadu človeka by sa zdalo, že kto nemá deti, má viac peňazí a naopak. Z božieho pohľadu by sa zdalo, že kto má viac detí, má viac peňazí. Teda na spomínané dve ženy si človek a boh odpovedajú rozdielne. Dá sa aj na božie vedomie hľadieť v superpozíciách. V takomto prípade upravíme pohľady. Z pohľadu človeka sa môže zdať, že bez detí má život krásny zmysel. Z božieho pohľadu sa môže zdať, že ak má život človeka zmysel, má zmysel aj ten boží život. Súčasťou zmyslu života môže byť aj prvok peniaze a nekonečne veľa iných prvkov. Teda pri dohode s bohom, z pohľadu človeka, čo je rozumnejšie? Porodiť a naháňať peniaze alebo neporodiť a nenaháňať peniaze? Čo by si si vybral Ty?

Pohodlný život

Otázkou pohodlia za zaoberajú mnohí. Je to vec osobného prežívania, ale aj prestíže. Niektorí sa pri využívaní druhých oháňajú termínom komfortná zóna v rôznych obmenách. Rozpoviem vám príbeh o dvoch študentkách na univerzite. Nezáleží na tom, čo študovali, ale na tom, čo sa naučili. Jedna sa volala Eliška, bola stredne vysokej štíhlej postavy, mala hlboké hnedé oči a polodlhé hnedé lesklé vlasy. Žiarila mladosťou. Bola nadšená zo života, tešila sa na všetko, čo mala pred sebou. Dievča jaré, emancipované, ambiciózne, zaľúbené i nekonečne naivné zároveň. Snažila sa v štúdiu, akoby to bol jej životný cieľ. Druhé dievča Lenka vyzeralo veľmi podobne. Trochu vyššej postavy, rovnako štíhla, cez hnedé vlasy padajúce po ramená jej žiarili tmavé bystré oči. Takisto mladá, očakávajúca budúcnosť, trochu rozvážnejšia i váhavejšia pôsobila skromne vo veľkom biomedicínskom centre. Obe zanietené študentky boli na začiatku svojich štúdií tesne po prvých promóciách po prvých piatich či šiestich rokoch v odbore. Ja, ktorá som už zažila celý svet a nie raz, všimla som si mladé ženy, ich nadchnutie, sviežosť, ich vzletné slová ba rojčenie. Zblížili sme sa. Po ľahkom oťuknutí jednej o druhú som sa rozhodla, že najrozumnejšie bude scénu pozorovať. Vyskytol sa medzi nimi rozdiel. Ctižiadostivá Eliška pridala vo svojom snažení, prišli chvíle rozčarovania, ktoré vyústili do hnevu a zúrivosti. Snažila sa ešte viac, radovala sa z hračkárskych úspechov ako mláďa. Lenka situácie zvládala rovnako, ale odlišným spôsobom. Bola vždy pokojná, viac sledovala okolie než rozprávala, obracala sa po radu i na iných. Záver udalostí bol prostý. Eliška stratila vedomie, prišla o neho. Lenka šla cestou pôrodu, otehotnela. Naposledy som ju videla ako odkráčala z Biocevu s veľkým bruškom. Zo scénok, ktoré sme spolu zažili, by sa mohlo zdať, že rozmýšľame všetky tri. Ani jedna z nich si však nevšimla, že celý čas ich pozoroval človek. Eliška síce našla perfektnú zábavu, ale stratila vedomie. Lenka si zas vybrala nezmyselné tehotenstvo, ale našla cestu pre seba. Pohodlie vo svojich najjemnejších odtienkoch sa tak podobá stratám a nálezom. Z dievčat sú dnes len nemé obrázky na webových stránkach.

Vrrrn, vŕŕŕn, tu túú, už štartujem!